Nachádzam sa v miestnosti s neznámymi ľuďmi okrem Luisa. Mojou úlohou bolo počuť Luisovu myšlienku, ktorú mi išiel vyslať a pri tom ako ju začujem, ju nemám vysloviť nahlas. Ako mi ju posielal, nasmeroval svoju ruku s dvoma prstami na oblasť môjho srdca. Dostala som sa priam až do tranzu, ktorý spôsobil prúd energie smerovanej do srdca. Strácala som až vedomie od toho tlaku a pritom som neriadene vykríkla číslo 111, ktoré sa mi ozývalo v hlave. Keď som precitla, Luis sa ma opýtal, akú myšlienku som počula a ja mu odpovedám, číslo 111 a pri tom som si neuvedomila, že ma niečo ovládlo a prinútilo ju povedať nahlas nevedome. Na to ma Luis upozornil, že druhy krát nemám počutú myšlienku vyslovovať nahlas a mám si dať pozor na hada.
V tom som sa náhle zobudila zo sna a cítila som aký silný tlak pociťujem na srdci ako keby sa to práve stalo pred chvíľkou.
A asi takto začalo moje druhé stretnutie s Luisom po 12 rokoch 🙂

Moje pocity sú zmiešané ale zároveň veľmi pokojne, pretože som nič neočakávala a vlastne som nevedela ani čo mám presne očakávať. O tom ako prebieha zasvätenie som temer vôbec nič nevedela a preto som bola kľudná.
Skupina s ktorou sa stretávam na prvom stretnutí je viac než sympatická, mám rada rôznorodosť a tá skupina ju predstavuje. Najskôr trochu ostýchavé pohľady a kontakty, čo sa ale o pár hodín zmení vďaka spoločne prežitému zážitku.
Stále si opakujem vety, ktoré mam vysloviť pri zaznení otázok a pričom si všímam, že odpovede po každej nejakým spôsobom preštylizujem a dilemujem si, či by to bol taký prúser odpovedať trochu ináč ale s pôvodným významom. Našťastie samotná atmosféra pri kaštieli sa postará o to, že končím s memorovaním odpovedi a všímam si okolie a mojich kolegov. Miestami sa pristihnem pri humorných myšlienkach, že všetci vyzeráme ako čierni trpaslíci, lebo plášte nám boli trošku veľké. Uvedomujem si, že pociťujem opäť tlak na srdci a vtom sa mi vynorí môj sen s pred pár dňami a pritom si spomínam, že ten pocit je taký rovnaký ako v tom sne. Príjemným spôsobom ma bolelo srdce až to musím pre dýchavať a uvoľniť sa. V tom prichádza svetluška, ktorú nasledujem v šere. Je to veľmi pekný symbol, ako cestu k zasväteniu osvetľuje plameň sviečky, lebo bez neho by som neprišla k cieľu a teda k trojici. Bez svetla by som ľahko mohla skĺznuť do tmavej priepasti alebo stratiť správny smer.

Samotné pocity pri t rituáli sa mi striedajú. Pripadám si ako v kolotoči pocitov, kde sa pokoj strieda s vnútorným napätím. Želala by som si vtedy mať úplný kľud, ale nevedela som to ovládnuť, aby som mohla lepšie nasávať atmosféru, vnímať priestor nabitý energiou a preciťovať význam slov, ktoré tam boli vyslovené.
Cítim sa tam dobre, rituál nebol pre mňa šokujúci ani prekvapujúci, možno som to už raz zažila, neviem.

Tagy: ceremonial, selekcia, zea