Vždy, keď idem trénovať na cintorín, si uvedomujem, že je nevyhnutné rešpektovať samotný cintorín aj všetko, čo sa na ňom a v ňom nachádza. Základy vstupu väčšina z nás pozná, no napriek tomu považujem za dôležité pripomenúť, že je potrebné požiadať lokalitu a bytosti v nej o vstup a vnímať jej „náladu“.

Nie všetky hroby sú vhodné na magickú či spirituálnu prácu. Podľa mojich skúseností sú najvhodnejšie takzvané aktívne hroby, pri ktorých je cítiť určitú energiu alebo aktivitu – najčastejšie ako nepríjemný či ťaživý pocit. Aktívny hrob často láka vtáky. Mala som skúsenosť s vranami, ktoré sedávali na strome rastúcom priamo vedľa hrobu. Tento strom bol už len čiastočne živý, z veľkej časti vyschnutý – aj to vnímam ako ďalší znak aktivity. Atmosféra v tomto priestore bola utláčajúca, sprevádzaná pocitom nepohodlia.

Ďalším znakom aktívneho hrobu boli praskliny na náhrobku. Nešlo o vandalizmus – hrob bol z betónu, nie z mramoru, a praskliny pôsobili, akoby vznikli pôsobením niečoho iného.
Samozrejme, niekto môže namietať, že to spôsobilo počasie alebo mráz cez mikrotrhliny.
Možno áno, no išlo o leštený betón, čo vo mne vyvolalo ďalšie otázky.

Pri takýchto aktívnych hroboch pozdravím zosnulého a vykonám svoj osobný úvodný rituál, ktorý je vždy ukončený darom pre danú bytosť. Dar môže byť jednoduchý – kamienok, sviečka, kvietok alebo niečo iné, čo považujem za úctivé a primerané.

Nasleduje krátka meditácia pri hrobe, prípadne v tichom kúte cintorína, a tiché rozjímanie.

Spirituálna práca v takomto prostredí môže byť emocionálne náročná. Preto je dôležité ešte pred vstupom upokojiť sa, mať jasný a jednoduchý zámer (napríklad: spojiť sa so spomienkou na predkov alebo vykonať meditáciu na uzdravenie rodovej línie) a predovšetkým neupadnúť do strachu ani sugestívnych interpretácií.

Na záver jedna krátka osobná príhoda

Na okraji mesta, kde bývam, sa nachádza starý cintorín, ktorý už roky takmer nik nenavštevuje a kde sa ani nepochováva. Brána je zhrdzavená a keď som pred ňou zaparkovala a vystúpila z auta, sama sa ozvala tichým zavŕzganím, akoby ňou prechádzala neviditeľná bytosť.

Vstúpila som dnu. Neskoré jesenné počasie so závojom hmly, ktorá sa valila pomedzi náhrobky, vytváralo pod lampou pri bráne tancujúce tiene. Šerilo sa.

Prechádzala som pomedzi staré, miestami rozpadnuté hroby a mala som pocit, akoby som počula hlas. Otočila som sa, no nik tam nebol. Bola som na cintoríne sama. Pomyslela som si, že ide len o vietor, a pokračovala ďalej. No šepot sa opäť ozval – akoby kopíroval každý môj krok.

Začala som cítiť chlad, ktorý však neprichádzal z hmly. Skôr to pôsobilo, akoby niekto stál veľmi blízko pri mne. Zastavila som sa a všimla som si starý náhrobok, na ktorom už meno takmer nebolo čitateľné. Napriek tomu som rozoznala vyryté meno Stephan. Meno Štefan mal aj môj otec.
Možno to bol práve on, kto ma v tom čase takto „oslovil“.

Z cintorína som odchádzala pokojná a vyrovnaná. Poďakovala som všetkým bytostiam aj bytosti, ktorá ma takto oslovila. Práve táto krátka meditácia k rodu mi priniesla uzavretie, pocit istoty a poďakovanie za vyriešenie vecí, ktoré som v sebe niesla.