Ako správne pristupovať k predmetu, o ktorom na prvý pohľad alebo vďaka informácii zvonku vieme, že je naprogramovaný a nabitý energiou?

V prvom rade ho nebudeme hneď chytať. Ak nám niekto chce ukázať nejaký predmet, ešte to nemusí znamenať pozvánku na jeho zdvihnutie z poličky, obracanie v rukách, poťažkávanie a hladkanie. Najprv si ho budeme len obzerať. A aj to nie hocijako.

Nebudeme sa hneď v myšlienkach prenášať do vnútra daného predmetu a nenecháme jeho energetiku vnikať do seba. Budeme si dávať pozor na to, aby sme udržali rozdiel a jasnú hranicu medzi naším Ja a dotyčným predmetom. Ja som ja a mám svoju energetickú bariéru, cez ktorú žiadne pôsobenie nepustím a k danému predmetu vysielam len akési vysunuté pracovisko, malé chápadielko zo svojho vedomia na prieskumnú misiu. Týmto chápadielkom si predmet zmapujem a následné informácie – zdôrazňujem, že len informácie – o zisteniach, prinesie chápadielko naspäť do nášho vnútra. Keď si tento dôležitý orgán – vysunutý senzor – dobre vycvičíme, naučíme sa časom  z bezpečnej vzdialenosti a takpovediac „z úkrytu vlastného ja“ pomerne presne určiť, či je nejaký predmet alebo zóna pre nás hrozbou, alebo nie.

Keď sme spracovali základné informácie o prvom dojme a vyhodnotili sme prípadnú bezpečnosť a nebezpečnosť danej situácie, rozhodneme sa čo ďalej. Ak nám predmet doniesol niekto s tým, že by bol rád, aby sme sa naňho pozreli, pravdepodobne počíta s tým, že sa ho budeme aj dotýkať. No aj tak nie je na škodu sa zo slušnosti spýtať, či sa daného predmetu môžeme dotknúť, alebo ho zobrať do rúk. Predpokladajme teraz, že povolenie sme dostali a to rovno v štýle „jasnééé, veď načo som ho asi doniesol“. Možno budeme vyzerať ako príliš opatrní, ale napriek tomu nie je na škodu si na takýto formálny rituálik zvyknúť. Ani vám by sa nepáčilo, keby vaše srdcu blízke artefakty začal niekto len tak bez povolenia a bez rozmyslu obchytkávať. Nikdy nemôžete vedieť, aký vzťah má človek k danému predmetu, či k nemu z nejakých dôvodov nemá emocionálnu väzbu, alebo či s ním nepracoval spôsobom, pre ktorý je naňho špeciálne citlivý. Skrátka treba dodržiavať základnú kolegiálnu slušnosť.

Povedzme teda, že sme dostali povolenie daný predmet chytiť do ruky. V prvom rade nebudeme hneď prostredníctvom dotyku prenášať do predmetu svoje vedomie, ani nenecháme energiu daného predmetu rovno vstupovať cez ruky do seba až tam, kde ani slnko nesvieti. Najprv ruky k predmetu len priblížime a v čase, keď sa ruka približuje k predmetu, načítavame a vyhodnocujeme. Samozrejme s postupom času celý tento proces bude trvať asi dve sekundy. Všetko v jednom momente.

Začneme si preberať fyzický pocit, ktorý zachytávame na dlani, prípadne na celej ruke, na končekoch prstov, ako je kto zvyknutý. Môže to brnieť, môže to chladiť, môže to vibrovať, môže to nerobiť absolútne nič, alebo až také nápadne prázdne nič. Tu je potrebné, aby mal mág už v sebe vybudovanú vlastnú knižnicu pocitov, aby vedel, že napríklad určitý špecifický pichľavý chlad pre jeho vnímanie znamená vplyv mŕtvej energie, pulzovanie a brnenie zase znamená živú energiu a tak podobne. Na to musíme už mať na tachometri svojej metly nalietané nejaké tie kilometre a vnemy, ktoré sme tréningom nazbierali, mať správne kategorizované a uložené do jednotlivých poličiek. Ohromne nám to zjednoduší prácu, keď si s týmto zakladaním spisov dáme patričnú námahu a venujeme tomu dostatok času. Toto všetko musíme vedieť vyhodnotiť ešte v chvíli, keď sa naša ruka blíži k danému predmetu. Samozrejme, keď sme vo fáze, že si všetky tieto zvyky a schopnosti ešte len trénujeme, tak sa nehanbíme podržať ruku nad predmetom aj dlhšie, načítavať a sledovať svoje vnemy. Cvik robí majstra a postupne to dokážeme oveľa rýchlejšie a jednoduchšie a nebudeme sa nad tým ani musieť poriadne zamýšľať. Náš operačný systém naučeným spôsobom zbehne základný scan a pošle nám do vedomia len výstupný protokol.

Do tejto fázy sa prosím nesnažme preskočiť len tak z ničoho nič, hneď po prvých dvoch pokusoch o tréningové precítenie. Keď sa bavíme o takejto rýchlosti a o takomto stupni podvedomej automatizácie, tak máme na pamäti dobrých 10-15 rokov skutočne aktívnej praxe. Nie je to nemožné, ale chce to veľa času a skutočne sa nehrať na majstra hneď od úvodu. Treba tomu dať čas a vedomú snahu.

Predmet teda máme v ruke a môžeme sa pustiť do ďalšej analýzy jeho energetiky. Pôsobí na nás nejako aktívne? Prúdi z neho smerom k nám niečo, čo by stálo za povšimnutie? Sledujeme hlavne pôsobenie v rukách, či sa niečo – nejaký druh energetiky – snaží akoby „plaziť“ cez naše ruky smerom hore k lakťom a k hrudníku, ďalej pozorne sledujeme akékoľvek priame pôsobenie smerom na hrudník, na hlavu, prípadne na žalúdok. To sú najčastejšie body, na ktorých sa dá povšimnúť energetické pôsobenie predmetu na nás. Ak nezachytávame nič priamo pôsobiace smerom od predmetu k nám, nič na nás nevysiela, ani sa nesnaží nič zo seba vypustiť do nás, ideme ďalej. Keď sa Mohamedovi nechce, ideme mu naproti my.

Vyšleme do predmetu kúsok svojho vedomia a pozorujeme spätný ráz. Tu sa už od fyzických vnemov dostávame do sféry vnútorných vnemov. Aký efekt k nám dolieha cez tento vysunutý kúsok vedomia? Ak máme skutočne dobre vyprázdnenú myseľ aj emočný svet, skrátka sme správne prepnutí ako pánboh káže, dokážeme v tomto „prázdne“ veľmi ľahko zachytiť to, čo sa odráža z daného predmetu v nás. Keby sme boli od hlavy po päty zahltení svojimi vlastnými problémami, poradou v práci, naštvanou manželkou, darčekom k matkiným narodeninám, ktorý sme zabudli objednať a k tomu ešte nemáme dáždnik a vonku to vyzerá na búrku… Tak ďakujem pekne za také preciťovanie, môžeme predmet rovno položiť a ísť si vyvetrať hlavu, lebo to, čo by sme povedali, by ako analýza predmetu nestálo za nič. Ale predpokladajme, že vieme čo robíme a máme v sebe navodený potrebný stav oprostenia sa od externých myšlienok aj pocitov a vieme identifikovať, aký pocit k nám z daného predmetu dolieha.  Je to strach? Smútok? Radosť? Neistota?

Tu treba vedieť rozoznať, či pocit, ktorý zachytíme, je našou vlastnou vnútornou reakciou na pôsobenie predmetu, alebo je to odraz vnútorného rozpoloženia človeka, ktorý s predmetom pracoval. Napríklad niekto sa môže snažiť nabiť predmet emóciou radosti, ale v skutočnosti bude pri jeho výrobe skôr vystrašený, či mu to skutočne vyjde a ako to zhodnotí jeho učiteľ, keď sa mu ten predmet dostane do ruky a podobne. V predmete teda bude síce možno aj nejaký náznak radosti, ale primárne tam bude prevládať obava z neúspechu a neistota. My v takomto prípade, ak sa dostatočne nezamyslíme nad tým, odkiaľ tento pocit vlastne pochádza, môžeme predmet nesprávne vyhodnotiť ako nabitý strachom, taký, ktorý má navodzovať neistotu a obavy pri kontakte s ďalšou osobou. A pritom dotyčný ho chcel nabiť, aby v ľuďoch vyvolával radosť. Ako rozoznať tieto dva momenty?

Keď sa tým svojím vnútorným chápadielkom napojíme na daný predmet, skúsime sa zamerať do jeho vnútra a sledovať akoby v jeho vnútornej štruktúre to, čo doňho človek chcel vložiť. V tomto momente sa pokúsime odfiltrovať prípadný odraz emočného rozpoloženia človeka, ktorý predmet vyrábal. Alebo v prípade, že práve ten proces výroby chceme zanalyzovať, tak sa zameriame v čase na moment, kedy mal tento predmet v ruke jeho autor, ako sa snažil ho naprogramovať a ako mu to išlo. Možno budeme prekvapení, keď sa nám vo vedomí objaví záblesk pocitu, vnemu o tom, ako výroba prebiehala. Možno sa človek rozhodoval, či ho nabiť jedným alebo druhým typom emócie, možno začal najprv s prvým a potom sa v polke procesu rozhodol, že to predsa len zmení, možno mu tam vchádzali všelijaké bočné myšlienky, ktoré ho rozptyľovali a podobne. Pre žiaka alebo kolegu môže byť veľmi hodnotné, pokiaľ mu dokážeme takto „načítať“ jeho proces výroby, aj keď sme pri ňom neboli. Môže mu to pomôcť uvedomiť si momenty, ktoré mu výsledok práce pokazili a nabudúce si na ne dá pozor. Nesnažme sa ale mudrovať na tému procesu nabíjania daného predmetu za každú cenu. Ak nevidíme nič, čo by  bolo reálne a čo by dotyčnému skutočne mohlo pomôcť, keby sme ho na to upozornili, tak všeobecne platné hlášky, ktoré zapasujú takmer na každú druhú situáciu, prosím prenechajme inej kategórii ezoterikov.  

Takže sme sa pokúsili zistiť niečo o procese výroby daného predmetu a teraz sa zameriame na to, čím by na nás chcel pôsobiť. Prejdeme si najprv emočný svet. Preskenujeme, že keď sme prepnutím vylúčili z procesu svoje vlastné vnútorné pochody, či sa nám v našom emočnom rozpoložení neobjavilo niečo „cudzie“, čo by teda logicky mohlo pochádzať z preciťovaného predmetu. Možno nájdeme neopodstatnenú chuť sa rozosmiať, alebo v nás z ničoho nič vznikne odpor k danému predmetu, prípadne budeme mať pocit strachu a nedôvery a podobne. Môže to byť skutočne čokoľvek.

Následne sa pozrieme na svoje myšlienkové pochody. Podsúva sa nám do vedomia nejaká predstava, ktorá tam predtým nebola a nebol žiadny logický impulz k tomu, aby sa objavila? Tu samozrejme treba mať na pamäti rozlišovanie medzi štandardnou produkciou nášho mozgu a neobvyklými myšlienkovými pochodmi, obrazmi vo vedomí a podobne. Ak sa nám napríklad v hlave objaví obraz nejakej bojovej scény zo stredoveku, nesnažme sa hneď presvedčiť autora nabitého predmetu, že v minulom živote bol rytier, ktorého zabili v boji a vy ste to teraz videli cez svoju víziu. Zamyslime sa najprv nad tým, či sme náhodou nepozerali nejaký film, z ktorého sa nám podobná scéna náhodne vyplavila do vedomia a podobne. A taktiež, pokiaľ preciťujeme predmet a máme zhodnotiť jeho nabitie a pôsobenie, držme sa toho, čo je našou úlohou a o čo sme boli požiadaní. Nie všade a vždy je potrebné povedať všetko čo nás napadne, najmä pokiaľ si tým nie sme stopercentne istí a taktiež pokiaľ to nesúvisí s témou dňa.

Ak si vycvičíme svoj mozog na to, aby dokázal odfiltrovať vlastné myšlienkové konštrukcie od toho, čo pochádza z preciťovaného predmetu, postupne sa budeme môcť na svoje „vízie“, obrazce alebo myšlienkové pochody stále viac a viac spoľahnúť. Opäť však treba dobre poznať rozdiel medzi svojím štandardným spôsobom myslenia oproti tomu, čo nám do vedomia prichádza „zvonku“.

Kvalita našej analýzy bude vždy závislá na našom správnom „pracovnom móde“, na našom prepnutí. Netreba sa za každú cenu hrať na majstra tým, že kedykoľvek počas rozprávania vtipov len tak chytíme do ruky predmet a začneme sypať z rukáva jeho analýzu. Náš mozog sa síce dá úžasne vycvičiť, ale pamätajme na to, že ani najlepší mág nemá každý deň nedeľu. Ak chcem podať naozaj spoľahlivý výkon, tak k tomu treba pristúpiť aj so všetkými potrebnými náležitosťami a naozaj sa naladiť na to, čo ideme robiť. Ak sa na nejakú rozumnú analýzu momentálne necítime, lebo sme zahltení všetkým možným, alebo skrátka len nie je vhodná situácia sa do tejto drobnej práce skutočne zahĺbiť, tak to radšej povedzme narovinu a buď si vyžiadajme chvíľu čas a priestor na preladenie svojho Ja, alebo dotyčnému povedzme, nech nám ten predmet donesie na druhý deň, kedy sa mu budeme zodpovedne venovať.

Takto sa postupne naučíme vnímať predmety úplne inými očami, než sme boli doteraz zvyknutí. Chce to samozrejme čas a tréning, ale výsledok rozhodne bude stáť za to. Berme prosím tieto riadky len ako inšpiráciu a návod, ako začať. Presný postup si každý musí upraviť podľa svojho vnútorného sveta a časom ho vyladiť a zautomatizovať.

Tagy: magické amulety, preciťovanie energie