13
Nov

O emočných blokoch

   Odoslal Tara a zaradil do Ezoterika, Postrehy

Určité emočné bloky v sebe nosíme každý. A každý si za tie roky vybudoval vlastný systém, ako sa s nimi vyrovnávať. Sú skrátka pocity, ktoré zasiahli vnútro do takej miery, že nie je možné ich len tak hodiť za hlavu a posunúť sa ďalej. Budú nás sprevádzať a upozorňovať na seba tak dlho, až kým ich naozaj bezo zvyšku nedokážeme spracovať. A dovolím si tvrdiť, že v niektorých prípadoch to ani nie je celkom možné.

Existujú viaceré postupy, ako s takýmito „hrčkami“ vo svojom vnútri naložiť. Ten prvý je najjednoduchší – nechať to proste tak ako to je a trpieť. Časom sa z rany stane jazva, ktorá bude bolieť iba v sychravom počasí. Občas nás niečo do tej rany trafí a nás to bude bolieť znovu a znovu. A tak dokola, až kým si niečo v našom vnútri nepovie skrátka dosť. Už toho bolo priveľa, už viac nezvládnem, už nechcem cítiť vôbec nič. A tu prichádza práve ten sebaklam.

Necítiť nič. To neznamená, že by sa rany zahojili, alebo že by tie emócie zmizli, a už vôbec nie, že by sme ich spracovali. Ale pud sebazáchovy je silný faktor a tak sa môže stať, že psychika proste vyblokuje veci natoľko, že ich prestaneme vnímať, aj keď v nás budú stále. Je to určité riešenie a musím priznať, že aj veľmi pohodlné. Ale nesie so sebou veľa negatív. Napríklad také prázdno. Nič nie je horšie ako prázdno v miestach, kde by to malo pulzovať životom. Zrazu je svet čiernobiely, všetko sa zdá bezvýznamné, človeka nič nenadchne, nič ho neosloví, všetko vykonáva len mechanicky preto lebo treba, duša stíchne a postupne prestane úplne vydávať signály, ktorými by sa človek za normálnych okolností mal riadiť. Už mu miesto vnútorného kompasu ostáva len chladná logika, ktorá, povedzme si pravdu, nie je vždy to najsprávnejšie riešenie. A tak prežije deň za dňom s jedinou túžbou – nech to už čím skôr ide všetko do hrášku.

A viete čo je na takomto prázdne najvtipnejšie? Že z neho nevedie cesta von. Človek, ktorý nevyžaruje do éteru svoje túžby, želania a city, je síce do určitej miery obrnený transportér, čo môže byť v mnohých ohľadoch výhodou, ale zároveň si prestane budovať svoje ďalšie životné línie a cesty. Nemajú sa skrátka na čo uchytiť, nemajú sa na akom transmitteri preniesť do reality a tak sa stane, že každá ulička je zrazu slepá a život nevedie vôbec nikam.

Potom tu máme ďalší prístup. Chladná pomsta. To je tiež veľmi zábavná vec, keď človek sám seba presvedčí, že tým, že prestane cítiť a vnútorne prežívať okolnosti, ktoré ho zranili, sa akoby „pomstí“ tým, ktorí mu ublížili. No verte mi, že to tak funguje akurát v rozprávkach, kedy sa láskou zranená princezná stane zlou chladnokrvnou čarodejnicou a na konci ju buď niekto zázračne vráti späť do sveta farieb a života, alebo ju porazí v spravodlivom boji. V realite to dopadne tak, že tí, ktorí vám ublížili, budú mať absolútne na háku, či ste sa vy rozhodli „prejsť na stranu temna“ alebo nie. Svet sa bude točiť ďalej, dážď bude padať na dobrých aj na zlých a vy akurát stratíte roky života, ktoré mohli vyzerať úplne ináč.

Nedávno som mala možnosť zažiť na sebe jednu metódu, ktorú si Ašarat vyvinul pre potreby pomoci svojim klientom v týchto oblastiach. Musím povedať, že to bol veľmi zaujímavý zážitok. Videla som presne čo a ako robí, ale keďže som do toho išla dobrovoľne, tak som nechala všetko plynúť tak ako sa sluší a patrí, ako keď na to človek nemá vôbec žiadny vedomý dosah. Našla som si jednu takúto starú škaredú hrčku vo svojom vnútri a pod Ašaratovym vedením sme ju spoločne rozpustili. Napätie sa uvoľnilo, duša sa trošku nadýchla, uľavilo sa jej. Zrazu mala priestor poobzerať sa okolo seba a vidieť veci v nových uhloch, ktoré jej dovtedy ostávali kŕčovito ukryté. A to bola len jedna drobnosť, jedna rana. Koľko takýchto rán sme za svoj život do svojho batôžka nazbierali?

Týmto samozrejme nechcem povedať, aby sme všetci vešali všetky svoje emócie na nástenku a reagovali impulzívne kedykoľvek a kdekoľvek. To mágovi nesvedčí a ani to preňho nie je bezpečné z hľadiska nástrah éteru. Ale každý, aj ten najväčší mág, potrebuje svoje bezpečné miesto, kde môže svoje emócie nechať voľne plynúť a skamarátiť sa s nimi. Poškrabkať svoju dušu za uškom a ubezpečiť ju, že nie je na druhej koľaji, že na ňu nezabudol a že sa o jej potreby zaujíma. Vtedy sa dostane do tej správnej rovnováhy, ktorá mu umožní na jednej strane konať „zázraky“ a na druhej aj žiť svoj život tak, ako sa žiť má. Teda naplno, farebne, so všetkým. Tam, kde to tak má byť. Aby zase niekde inde mohol využiť to, čím sa znovu naplno stane, keď odhodí toto ľudské telo.

Tagy: , ,

Tento príspevok bol odoslaný v Utorok, November 13th, 2018 o 22:26 a je zaradený pod Ezoterika, Postrehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

15 komentárov

 1 

...krásne si to napísala kolegyňa Tara, vďaka, že si sa s nami o svoju hrčku podelila 🙂
Súhlasím každý si nosíme v sebe tie svoje emočné bloky - hrčky, či jazvy, mám však pocit, že sme z nich urobili tak trochu bubákov s ktorými treba bojovať. Vieme si vôbec predstaviť život bez hrčiek, proste len ľahkým tanečným krokom pretancujeme svojím životom? Ja teda ani moc nie...
Keď mi príde do cesty nejaká hrčka, na veľkosti nezáleží, iste, že ju nebudem vítať s otvorenou náručou a iste, že úmerne jej veľkosti budú aj moje emócie, ktoré k nej určite patria.
Ako sa teda s hrčkou vyrovnám? Proste to zoberiem ako fakt, tu a teraz sa mi udiala táto hrčka.. čo s tým môžem robiť, môžem to zmeniť, môžem to napraviť atď...? Určite s hrčkou nebudem bojovať, veď prečo aj..., keď pravdepodobne som sa ako duša rozhodla sama tú hrčku pozvať do svojho života.
Možno je to celé o tom prijať samých seba aj s hrčkami, nie sme dokonalí ani naše životy nie sú dokonalé a ani tie naše hrčky nie sú dokonalé 🙂
Napr. jedna moja malá bezvýznamná hrčka, keď som si pre pár rokmi všimla, že mám pár šedivých vlasov, povedala som no a čo to je nič. Keď som si o pár rokov uvedomila, že ich mám plnú hlavu,tak som sa normálne rozplakala,fakt 🙂
A začala som si farbiť vlasy, to som robila občas aj pred tým, ibaže teraz už s tým zámerom schovať svoje šediny. Lenže oni síce navonok neboli vidieť, ale ja som o nich vedela. Takže po čase som sa s tým zmierila a dokonca svoju hrčku - rozumej šedivé vlasy, mám rada.

November 14th, 2018 at 01:12
 2 

Pekný článok, taký "na zavolanie". Moja pozornosť zostala visieť na predposlednom od stavci, v ktorom spomínaš Ašaratovu techniku, musí byť rozhodne zaujímavá.
Emočné hrčky, jazvy... a stav kedy sa do repertoára všetkých škrabancov a hlbokých rán tvorí ďalšia hrčka, je nedobrý. Už viem, že obdobie prázdna síce vôbec nikam nevedie a je svojím spôsobom na našej životnej ceste nebezpečné, ale poskytuje aspoň určite koleso záchrany, kedy sa človek po otrasoch aspoň trochu, na chvíľu, dokáže vynoriť nad hladinu a nadýchnuť sa.
Veľmi nepríjemný je ten stav. Ako píšeš, ak človek nevyžaruje nič, nemá emočné chcenia atď., "nesplieta" si ani žiadnu životnú linku, veci, ktoré mal mať,alebo mal na svojej ceste v takom čase, sa nedokážu plniť. Zaujímavosťou pre mňa v nedávnom čase bolo, že som v takomto stave v krátkom rozhovore s jednou osobou, ktorá mi nie je kolegyňou, dostala reakciu "preboha, čo vy robíte, však vy pred sebou aktuálne už nič nemáte, ja tam na rovinu priznám sa, nič u vás už nevidím..." Trochu som porozmýšľala nad jej reakciou a chápala som veľmi dobre o čom hovori, pretože len opísala stav prázdneho vnútra, ktoré neinvestuje nikam a nič. Toto vnímam ako nebezpečné, nakoľko ak sa človeku samému nepodarí riešiť tento svoj stav, môže ho to odviať na skutočne scestné životné diaľnice... A ako vieme, z diaľnice sa ťažko vracia späť, najbližšie možnosti sú až X kilometrov ďaleko. Pre mága, pre vnútro mága, vie mať takýto lapsus nedozerné následky.
Takže z môjho pohľadu a riadne nadnesene povedané - rozpúšťaniu hrčiek zdar. Aby tie bytosti v nás na sebe nezniesli v živote len ten ľudský obal s jeho výmyslami.

November 14th, 2018 at 08:00
 3 

@Tara, máš pravdu, prázdno je zlé a byť obrnený transportér človek večne nemôže byť. Občas sa totiž cez pancier niečo dostane a potom to vnútri všetko vybuchne. A tí, ktorí to na prvopočiatku spôsobili, tak im to je naozaj jedno, lebo sú už niekde úplne inde. A o našej existencii a utrpení nemajú ani zdania. A ak aj by mali, tak je im to jedno.
A tak naozaj už asi iné človeku nezostane len vedieť stav prijať a spracovať. Alebo ešte umrieť a ísť na cestu reinkarnácie v nádeji, že najbližšie to bude už lepšie.

@ Sára, takže ak Ťa správne chápem je chyba toto robiť? Zbavovať sa „hrčiek“? Je však rozdiel vedieť sa zmieriť s tým, ako vyzeráme a iné sú „hrčky“.
Aj ja som prijal to, ako sa mi vekom mení telo, aké obmedzenia mi to prinieslo. A šediny sú u mňa to najmenej aj keď chápem, že žena na šediny inak reaguje.

Ľudia občas prídu a ja už vidím, že ďaleko viac ľuďom pomáham od iných, ako od magických problémov.
Bude to verím tým, že už vieme ako s mágiou pracovať.
Na to, aby sme vedeli s mágiou pracovať však potrebujeme mať vyrovnané vnútro. Stále nám prepnutie sa proste nestačí. A občas treba niekoho, kto nás vypočuje a navedie naše vnútro tým správnym smerom.

Sú však aj ľudia čo sa boja prísť o svoje „hrčky“ lebo majú dojem, že je to, to jediné čo im zostalo. A tak radšej žijú s tým, že trpia, než aby o dôvod svojho utrpenia prišli.

@ Maat, nie je na tom nič zvláštne 🙂 sadneš si a rozprávame sa, to je všetko.
Je pravda, že tu a tam to niektorí po mne skúšali a ...nuž ak dvaja robíme to isté, tak to nemusí vo výsledku byť to isté.

November 14th, 2018 at 11:37
 4 

@ Ašarat samozrejme, že nie je chybou zbavovať sa svojich hrčiek. Naopak určite je to potrebné, ak sa človek chce dopracovať k vyrovnanému vnútru. Písala som iba o tom, že občas s hrčkami zbytočne príliš bojujeme a tak im pridávame na dôležitosti. Určite prvým a asi najdôležitejším krokom je vôbec si priznať hrčku, prihlásiť sa k nej. Potom môžem vyhodnocovať, čo a či môžem niečo zmeniť na udalosti ktorá hrčku spôsobila a následne začať s jej spracovávaním.
Väčšina ľudí totiž ani nevidí a ani si nechce priznať, že nejakú hrčku v sebe majú.

...šedivé vlasy 🙂 uviedla som pre mňa ten najmenej podstatný dôvod, ale pre niekoho to môže byť veľká hrča. Rovnako tak vrásky, rozvod, strata zamestnania, smrť blízkeho atď.. predsa neexistuje všeobecne platiaca mierka podľa ktorej sa určuje veľkosť, či dôležitosť hrčky. Každý má predsa svoje vnímanie.

Celý svoj život resp väčšiu jeho časť pomáham ľudom, či už veštením, poradenstvom, či obyčajným rozhovorom a nikdy by som si nedovolila znevážiť hrčku iného.

November 14th, 2018 at 14:02
 5 

Vyznie to možno teraz ako fráza, ale tomu to článku som veľmi rád a veľmi sa mi páči a stotožňujem sa s ním. Je dobré písať aj o takýchto veciach, lebo mág je tiež aj človek, ako každý iný človek, a potrebuje riešiť aj tú svoju ľudskú zložku.
@Ašarat rád by som túto techniku rozobral s tebou osobne. Je to pre mňa veľmi zaujímavá téma.

November 15th, 2018 at 00:03
 6 

Emócie sú výborná téma 🙂 Aj tie hrčky, ktoré vznikajú ich nezvládnutím. Musím povedať, že súhlasím so Sárou a tou myšlienkou: „Proste to zoberiem ako fakt, tu a teraz sa mi udiala táto hrčka.. čo s tým môžem robiť, môžem to zmeniť, môžem to napraviť atď...?“

Vďaka mnohým emocionálnym zážitkom a ich analýze som si uvedomil, že emocionálne jazvy, ktoré človeka trápia sú často len nenaplnené očakávania. Ale svet je svet a my sme my. Svet nie sú emócie, ale fakty, udalosti, situácie. Preto sa mi páči ten Sárin prístup, kde emócie rozpustíme spôsobom, že veci sa dejú a čo s tým môžem urobiť?

Mnoho ľudí nezvláda svoje emócie. Na základe nich koná, ale keď si to uvedomíme hlbšie, je to len volanie ich vnútra po ich vlastných nenaplnených snoch a lipnutie na niečom, čo si vlastne sami vysnívali. A možno ani nie tak sami, lebo im emócie mohli byť vnútené. Často sú emócie postavené na tom, čo nám podsúva niekto iný a my ich vezmeme za svoje. Emócie sa stali nástrojom na ovládanie ľudí. Veď s nimi pracuje každá jedna reklama. Vybičuje emócie, ktoré v ľuďoch udržiava. A otvorene povedané. Emócie stoja práve za tým, že sa nechajú strhnúť aj masy. A vidíme to aj dnes. Ľudia sa krásne manipulujú cez emócie. „Bože, to je hrozné, že niekto nesúcití s tým, že niekoho zabili, lebo písal.... ak nejdeš na námestie si bezcitný...“ a podobne...

Myslím, že je krásne prežívať emócie, vymaznať sa s nimi, poláskať, pohrať sa, nabažiť sa nimi a potom povedať, O.K., ideme ďalej chladnokrvným postupom dopredu.

Emócie nikdy nič nevyriešia. Sú len zážitkami. Inšpiráciou, odmenou, alebo následkom. A tak to treba zobrať.

November 15th, 2018 at 10:18
 7 

@Hermes, ak sa nad tým zamyslím, tak máš vlastne pravdu. Moje emócie a jazvy po nich sú vskutku v dôsledku nenaplnených očakávaní.

Ale čo s tým? Som tvor nedokonalý a vlastne plný takých, či onakých jaziev.
A mne ani Ašarat nepomôže :).
A tak mi nezostáva nič iné, len s tým zatiaľ žiť.

November 15th, 2018 at 10:48
 8 

@Hermes: Veľmi dlho som sa na emócie pozerala tak ako píšeš v závere a do určitej miery to robím stále, až som na svoju adresu počula aj názov emočný invalid 🙂 Nechať sa na svojej ceste zmietať a ovplyvňovať momentálnymi prchavými pocitmi nebýva dobrá voľba.

Naša duša s nami ale komunikuje práve prostredníctvom emócií. A duša vie viac než mozog. O emóciách skrátka platí staré dobré pravidlo, že sú dobrý sluha a zlý pán.

Človek sa najprv musí naučiť emócie naplno prežívať a prijímať, spoznať svoje vlastné mechanizmy cítenia do detailov. Neskôr na ne nereagovať (navonok ani vnútorne) a brať ich len ako informáciu, v prípade potreby ich aj úplne vyblokovať. Konať aj napriek nim. A vedieť medzi týmito dvoma stavmi podľa potreby prepínať. Následne odlišovať emócie prebraté z okolia, či zámerne podsunuté alebo niečím umelo zosilnené a pod., od skutočných signálov z hĺbky nášho vnútra. Rozpoznávať, čo je hlas duše a čo je len dočasný záchvev emočného tela. Mať nad tým nadhľad a kontrolu a možnosť rozhodnúť sa, ako reagovať, čo použiť a na čo nereagovať. A všetko toto striedať podľa aktuálnej potreby. Potom sa dá povedať, že človek emócie ovláda.

A druhá stránka mince je, že naozaj hlboká emócia môže odomykať nečakané možnosti a silu, k akej sa človek len tak nedostane. A vtedy to ešte len začína byť zaujímavé 🙂 môže to byť veľmi silný nástroj, ak ho človek zvláda.

November 15th, 2018 at 12:37
 9 

Jung definoval naše hrčky ako naše tiene, ako všetky frustrácie, trapné a bolestivé zážitky, strachy alebo neistoty, ktoré sú v nevedomí. Mnohé z našich emócií sú našimi tieňmi.
Od detstva sme naprogramovaní, aby sme skryli zlyhania, zúfalstvo a negatívne v našich životoch.
Preto je dôležité poznať a spoznať naše tiene, hrčky, pretože nám pomáhajú udržať vnútornú rovnováhu.
Snažím sa riešiť veci spoznaním, poznaním a prijatím.
No niekedy to ide ťažšie.

November 15th, 2018 at 13:30
 10 

@Tara súhlasím 🙂 Emócie si treba užívať, využívať, ale nenechať sa nimi zneužívať. Vo veľa veciach sú super, ale musia mať hranice a ako píšeš, je potrebná zvládať ich. Inak k tej emočnej invalidite. Mne to príde niekedy celkom zábavné, keď človek začne konať cielene bez emócií v prostredí ľudí, ktorými emócie priam vibrujú. A potom si vychutná tie ich emočné reakcie 🙂

November 15th, 2018 at 16:42
 11 

@ Hermes: áno, to vedia byť veľmi vtipné momenty života 🙂 na človeka potom buď pozerajú ako na blázna, alebo v prípade hádky to protistranu ešte viac vytočí. Preto treba vhodne rozlišovať, kde ktorú časť svojho ja použiť. No keď sa strhne napríklad kolektívna panika a je na stole vážny problém, vedia byť ľudia veľmi vďační za to, keď aspoň niekto zachová chladnú hlavu. To, že je divný, začnú riešiť, až keď je po všetkom 🙂

November 15th, 2018 at 17:01
 12 

Aj ja som sa stal súčasťou vlastného programu ktorý ma môže zabiť, čo by nebolo až také hrozné, vlastne musím priebežne meniť podmienky v záujme prežitia vlastnej fyzickej osoby a som vďačný osudu, že mi umožnil vykonať tento úkon...Vopred sa ospravedlňujem ľuďom ak nerozumejú mojím slovám, ale teraz v piatok v Sekcii Hrad v skupine Fénix to bolo presne definované...

November 17th, 2018 at 22:13
 13 

Drahý Anubis. Dúfam, že to čo sa v diskusii v Hrade povedalo ti aj nejako pomôže. Síce nie sme tam, kde ty, ale zdalo sa mi, že to pootvorilo nejaké obzory a možnosti, nad ktorými si nerozmýšľal. Verím, že aj účinok programu, sa bude dať korigovať a obmeniť.

November 21st, 2018 at 22:53
 14 

Tara, nedávno som vstúpil do tejto diskusie lebo to mohlo mať súvislosť s tým čo opisuješ, v rámci výskumu hľadáme možnosti zmeny udalosti a musím povedať že máme aj výsledky...ostatné osobne...

November 23rd, 2018 at 20:47
 15 

@ Anubis: veľmi rada si o tom v osobnej debate vypočujem 🙂 ozvi sa mi a dohodneme termín

November 24th, 2018 at 01:03

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.