Niekedy na začiatku ani len netušíte aký bude koniec a ten koniec nemusí byť len jeden v jednom čase.

Vošli sme do kaštieľa a vnímali sme zvláštne točiace sa energie. Nádvorie pripomínalo na prvý pohľad miesto, ktoré čakalo na boj. Atmosféra, kde sa nedeje akoby nič a pritom všetko naokolo sa sústreďuje len na to jedno miesto a čas.

Vyšli sme teda von a vnímali kaštieľ zvonku. Bol cítiť kľudom, zvláštnym kľudom, ktorý vás hlboko vnútri ťahá do seba. Vy viete, že keď vás to niekde ťahá, môže to mať vždy dva významy. Buď vás ťahá vaše vnútro v spojení s priestorom za učením a poznaním alebo je to vonkajší vplyv niečoho, čo nepoznáte a používa takého lákadlo, aby vás dostalo k sebe. Hranica môže byť tenká.

Naladil som sa zvláštnym štýlom na mnohé roky dozadu. Prečo som tak učinil – vedome netuším. Potlačil som logiku a nechal sa viesť tým, čo som videl pred sebou a v sebe. Vnímal som v jednom momente čas, ktorý tu bol pradlhé roky pred časom súčasným. Vnímal som iné zoskupenie planét ako je tomu teraz. Pohyb planét a zrod Zeme, pohyby pevniny zvnútra Zeme smerom nahor ako keď sa miesi cesto na koláče. Vykreslovalo sa mi osídlenie Zeme, nové a nové pokusy, začiatok a pád, nové začiatky a ich pokračovania, vývoj ľudstva ako aj iných svetov a foriem života. Všetky tie miliardy rokov sa mi odohrali pred očami behom pár sekúnd nášho času.

Vošli sme dnu a cítil som ako sa svety prelínajú. Ukazujú sa nám v plnej svojej kráse prechodom vývoja a času. Všetky zmeny máte pred sebou na zlatom podnose. Cítil som sa ako keď sa pred vami otvorí kino s rôznymi obrazovkami cez seba a vy si môžete vyberať, ktoré filmy si chcete pozrieť. Prelínanie časov a dejov – mozog nestíhal vnímať všetky tieto vnemy. Hlava mi svietila ako keď zapnú jadrový reaktor. Síce to bolo pre mňa niečo nové ale zároveň mi to pripomínalo cesty vesmírom, niečo čo už poznám. Zvláštny pocit, ktorý sa mi ťažko opisuje. Pozrel som v úžase na Taru a Nisiena. Nemuseli sme si nič povedať a všetci sme vedeli, že sa mení priestor, akoby sa všetko točilo v čase a podlaha sa prepadala dovnútra, potom zase priestor nad nami sa otváral a prehlboval.

Po dohode s Tarou som vyšiel von a zmenil svoje vyžarovanie. Stiahol som auru do seba a preladil som sa na súčasnosť. Vošiel som dnu a všetko akoby prestalo. Šli sme do podzemia, síce bolo všade ticho a kľud ale zároveň sme všetci vnímali, že nás okolitý priestor dôkladne sleduje. Tara ešte okolo nás vytvorila ochranný kruh kvôli bezpečiu a pomaly sa priestor okolo začal meniť a zapĺňať svojím prirodzeným vyžarovaním a svetom, ktorý už niektorí poznajú dôkladne, iní sa ho len učíme spoznávať.

Vyšli sme von a neverili sme vlastným očiam. Bola tmavá noc, všade dookola oblaky a do neba nad kaštieľom bol vytvorený v priestore svetlý štvorec, cez ktorý bolo vidieť jasne a čisto hlboko do vesmíru. Z veže kaštieľa sa tiahol silný svetelný lúč až do diaľav popri žiarivom mesiaci. Niečo také som ani ja ani kolegovia ešte nevideli. Stále sme sa uisťovali, že to, čo vidíme je naozaj reálne a nesníva sa nám to. Poďakovali sme sa priestoru aj bytostiam a šli sme naspäť za Ašaratom. Celou cestou sme rozmýšlali nad tým, čo sme videli. Mozog nechcel prijať vnemy a snažil sa hľadať rôzne logické vysvetlenia.

Prišli sme k Ašaratovi, ktorý sedel doma v kresle, jeho úsmev nám prezrádzal, že vie viac ako my. Tak sa nás už len opýtal, či sa nám to páčilo 🙂 Ďakujeme!

Tagy: magická prax, príbehy z magickej praxe, skúsenosti s mágiou