Rekapitulácia iniciačného stretnutia

Dátum: 13. 12. 2025
Miesto: Centrála Spoločenstva Selekcia
Zúčastnení: všetci, ktorí mohli
Zapisovateľka: Sreča

Deň, ktorý sa zapísal do pamäte

Ani neviem, ako inak by som tento deň pomenovala. Môj prvý magický deň.
Deň, ktorý sa vo mne začal rodiť už večer predtým – nervozitou, otázkami a vnútorným nepokojom.

Vybrala som si správne?
Zvládnem to?
Je to moja cesta?

Ako keby toho nebolo málo, zavreli diaľnicu z Bratislavy. Zmeny nemám rada a neistota sa znásobila. Budem vedieť kadiaľ ísť? Naučila som sa žiť tak, aby ma nič neprekvapilo, a predsa som cítila stres.

Upokojovala som sa tým, že idem len „na výlet“. Ak by niečo nebolo v poriadku, môžem sa otočiť a ísť domov. Otázky a odpovede som si nahrala do telefónu a cestou ich počúvala.
Striedala som ich s pesničkou, ktorá sa mi zapáčila. Úprimne? Tú pesničku som vedela rýchlo naspamäť.
Otázky som síce poznala, ale nie s takou istotou.

Príchod do centrály

Zaparkovala som pred Centrálou a rozhodla som sa ešte raz napísať otázky na papier.
Keď niečo prejde rukou, viac sa to uloží. Zopakovala som si ich a vtedy som zbadala Luisa.
Pomyslela som si: nech je to, aké chce, nejako to dopadne.

Luis na mňa zapôsobil hneď – pokojom a otvorenosťou. Privítal ma, odovzdal pozvánku, vysvetlil kam mám ísť a že už ma čakajú. Povzbudil ma a ja som vykročila.

Pri dverách ma čakal usmiaty muž, ktorému som odovzdala pozvánku. Jeho úsmev mi dodal odvahu. Za dverami ma privítala pani v plášti, ktorá mi pomohla obliecť môj vlastný plášť.
Všetko sa dialo tak rýchlo, že som si ani neuvedomila kto to bol. Odovzdala som kabelku, aby mi nezavadzala a vykročila dolu schodmi.

Prvé otázky a absolútny stres

V prítmí miestnosti stáli tri postavy v plášťoch. V tej chvíli som prestala vnímať. Taký stres som nikdy nezažila. Ja, ktorá v strese zvyčajne dýcha a má jasnú myseľ. Zrazu nič. Žiadny obraz, žiadny zvuk, len prázdno.

Keď jeden z nich pokojne povedal „POKOJ“, trochu ma to uzemnilo. Napriek tomu som bola stratená. Nepamätám si presne, čo som odpovedala, ale poslali ma ďalej.

Ceremónia a odhalenie

Za ďalšími dverami ma čakal Vrchný Ceremoniár. Bola som nervózna a až neskôr mi došlo, že ho vlastne poznám zo stretnutia v Bratislave. Vrchný Ceremoniár pozval postupne prítomných a potom ohlásil príchod VVK Tary a nakoniec najvyššieho VK Ašarata. Bola som zvedavá a cítila som tajomno.

Veľkým prekvapením pre mňa bolo, že Ašarat bol ….. Pocítila som obrovskú úľavu a radosť.
Nebol to niekto cudzí. Možno som to tušila, možno som si to želala – ale bolo to veľmi silné.

Bolesť, prísaha a prijatie

Pri zapečatení priestoru som ledva stála. Prudko ma rozbolel chrbát a nohy, potila som sa od bolesti. Napriek tomu som odpovedala na ďalšiu trojicu otázok – lepšie než na prvú.

Nasledovali príhovory Vhiolynty a Ašarata. Mala som dobrý pocit. Cítila som, že som vítaná.
Že som urobila správny krok.

Pri prísahe sa miešali emócie, bolesť a únava. Nemala som okuliare, videla som len tmavé obrysy. Ašarat vyzval Chárona, aby prísahu prečítal za mňa. Bola som mu za to veľmi vďačná.
Slová som precítila do hĺbky, hoci ich čítal niekto iný.

Po odpečatení priestoru sa atmosféra zmenila. Aj ja. Zrazu prišla úľava a pocit pokoja.

Spoločný večer a prvé prepojenia

Nasledovala príprava vianočného večierka. Chlebíčky, jedno hubky, torta. Niektorí odišli lebo mali povinnosti no tí, čo zostali, boli úžasní. Cítila som sa medzi nimi dobre.

Každý z ľudí vo mne zanechal stopu:

• Luis – pokoj a otvorenosť
• Znachor – odpovede aj na nevyslovené otázky
• Vhiolynta – pocit učiteľky, ochrany a rešpektu
• Ašarat – otcovský pokoj, múdrosť, dôvera – taký veľký mohutný – Balú- z rozprávky 🙂 Taký ten otcovský pokoj, múdrosť a rozvážnosť. Pocit ,že keď je zle si tu pre všetkých. Cítim k tebe veľkú dôveru.
• Cháron a Lily – jemnosť a blízkosť- pôsobili na mňa ako dvaja holúbkovia.
• Anubis – srdečnosť. Veľmi milý pán.

Ostatné mená si ešte nepamätám, no verím, že nabudúce ich už budem poznať.

Nočná cesta na cintorín – Hlásenie z cesty na cintorín – osobná skúsenosť (Sreča)

Zážitok bol intenzívny, silný, nezabudnuteľný.

Po večierku sme sa presunuli na cintorín. Dostala som cestou niekoľko dôležitých inštrukcií a aj upozornenia, že nie je bežné absolvovať túto cestu hneď na prvýkrát.
Všetko som pozorne počúvala a pripravovala sa spolu s ostatnými. Požiadala som o povolenie vstupu, Sreči a vstúpili sme.

Zúčastnili sa: Vhiolynta, Znachor, Cháron a Lily.

Pred vstupom na cintorín nám bolo všetko vysvetlené. Mala som sa prepnúť do Sreči a požiadať o povolenie vstupu. Prepla som sa, požiadala a všetko bolo v poriadku. Vstúpili sme.

Bola som dosť skeptická k tejto ceste, pretože vždy, keď som išla na cintorín z akejsi povinnosti, nikdy som tam nič zvláštne necítila ani nevidela. Tentokrát to bolo iné.
Dala som si príležitosť cítiť a vidieť. A tak aj bolo.

Vybrali sme sa k starým hrobom. Zaujal ma jeden hrob, asi tým, že mal okolo seba nízky kovový plot.
Páčil sa mi. Potom Vhiolynta povedala Znachorovi, aby si ma zobral ďalej a aby sme absolvovali cestu spolu.

Na jednom mieste, kde sme sa zastavili, som mala pocit, že mi určite začína migréna.
Prišli tri silné bodnutia v strede čela. Pomyslela som si, že to bude parádny koniec dňa.
Znachor však povedal, že sa máme posunúť ďalej, že je to miesto, ktoré má spoločné niečo s deťmi – myslím, že s nenarodenými deťmi alebo niečo podobné. Povedal mi, že si mám tento pocit uložiť do knižnice pocitov.
Hlava ma nezačala bolieť. OK tak mám….

Presunuli sme sa k akejsi kaplnke. Cítila som sa tam pokojne a nevyvolávala vo mne žiadne výrazné pocity. Prechádzali sme cestou, kde po pravej strane boli v radoch rovnaké hroby a nachádzali sa tam tri mohutné stromy.

Vtedy som mala záblesk. Videla som dvoch mužov v modrom oblečení.
Prišlo mi to skoro ako montérky – aj farbou, aj strihom by sa dali porovnať.
Jeden muž stál, druhý pred ním kľačal na jednom kolene a ten moment bol tesne predtým, ako ho prepichol akýmsi bodcom.

Tento záblesk trval asi stotinu sekundy. V tej chvíli mi Znachor povedal, že sú tam pochovaní vojaci z prvej svetovej vojny. Pomyslela som si, že by som sa tomu nemusela až tak oddávať.

Prešli sme k domu smútku, kam sa vôbec netúžim približovať. Niekoľkokrát ma striaslo a cítila som tam bolesť, ktorú na týchto miestach vždy cítim. V tej chvíli som si uvedomila, že ja cítim bolesť, ktorú tu zanechávajú – či už živí, alebo mŕtvi.

Keď prišla Vhiolynta, vysvetlila mi, že stojím na odbočke, kde sa otáča truhla, keď odvážajú nebožtíka k hrobu. To bola moja hranica znesiteľnosti.

Pri odchode z cintorína sme sa ešte zastavili. Vhiolynta sa ma spýtala, čo vidím nad novým hrobom, ktorý bol kúsok od nás. Pomenovala som to ako paru, akoby ešte sálalo teplo zo spodku.
Ona to nazvala hmlou, ale myslím, že sme videli to isté.

Keď sme vyšli z cintorína, poďakovali sme za dovolenie sa učiť a prepli sme sa späť.
Mala som pocit, že viac myšlienok mi už ani nemohlo víriť v hlave.

Ako je možné, že som toto cítila?
Že som toto videla?
Je to len tým, že som si predtým nedovolila cítiť?

Nech je to akokoľvek, bol to veľmi výnimočný a magický zážitok.

Návrat a vnútorná zmena

Po návrate a prepnutí späť som mala v hlave tisíc myšlienok. Ako je možné, že som to cítila?
Prečo teraz? Možno preto, že som si to konečne dovolila.

Na hoteli som noc strávila s Vhiolyntou. Večer sme sedeli so Znachorom, Anubisom a Taranisom. Počúvala som, vnímala a učila sa.

Keď sa človek vráti domov iný

Keď som prišla domov, rozprávala som rodine, aká som šťastná. Upratovala som, varila, spievala a tancovala. Niečo sa vo mne zmenilo. Niečo, čo mi prinieslo pokoj a radosť.

13.12.2025 sa navždy zapíše do mojej pamäte ako deň s najsilnejšími pocitmi, aké som kedy zažila.
A že to bolo na deň bosoriek? To hovorí za všetko.

Ďakujem za príležitosť.

Sreča