Cisár Jozef II, na svojich cestách zašiel raz do Štýrska a tam zašiel do menšieho mestečka. Odobral sa na úrad ponosovať na akési neporiadky.
Úradník ani si nepovšimol práve vstúpivšieho cisára a nechal ho pri dverách hodnú chvíľu čakať.
Jozef trpezlive čakal.
Konečne sa úradník zodvihol a veľkopansky sa spýtal:
„Odkiaľ, že ste?“
„Z Viedne, prosím“, celkom skromne odpovedal cisár.
„Z Viedne?“ divil sa úradník. „Čo je tam nového?“
„Práve teraz sú tam nové zemiaky, kapusta a –“
„A, vy mi, priateľko nerozumiete! Myslím, ako hovorí ľud!“
„Po nemecky, po česky, tiež poľsky, maďarsky“, vykladal Jozef II.
„Či máte v hlave sečku?“ osopil sa úradník na cisára.
„Ja sotva, a za iného nestojím“, celkom mierne odpovedal cisár.
Ale úradníka to nahnevalo.
„Ktože ste vy, priateľko, že takto hovoríte s cisárskym úradníkom?“ osopil sa na cisára.
„Kto som? Tu ma volajú, „priateľkom“ , vo Viedni ma oslovujú vaša cisárska milosť!“
Tieto slová zarazili úradníka. Pozrel sa na cisára pozornejšie a poznal ho.
„Odpustenie , vaša cisárska milosť“, prosil úradník, padnúc pred cisárom na kolená.
Cisár mu odpustil a od tých čias bol úradník vzorom vľúdnosti.

No v prvom rade stal sa tiež vzorom hlúposti. Posudzovať , hneď i odsudzovať, činí týmto prejavom daného jedinca jasným v jeho malosti ducha.

Tagy: osobný rozvoj, Príbehy