Rozhodnutie vstúpiť resp. požiadať o členstvo v Spoločenstve Selekcia bolo jednoduché, bola to proste skladačka z mozaiky ktorá presne zapadla na svoje miesto a svoju úlohu určite zohralo aj stretnutie s Ašaratom, teraz už kolegom Ašaratom.
Pravdou je, že dôvera sa buduje, ale v mojom prípade si ju kolega Ašarat získal pomerne rýchlo a nebolo to len v tom, že sme mali rovnaké názory, mali rovnaké či podobné myšlienky, ale bol to pocit istoty, dôvery a neuveriteľnej rovnováhy ktorú som pri ňom cítila. Nepíšem to zo zištných dôvodov, ale ak sa mám dopracovať k prijatiu musím uviesť aj to čo mu predchádzalo.

Takže keď mi prišla pozvánka na prijatie bola som vďačná, spokojná, akoby som prišla do cieľa na jednej z mojich ciest. Dnes viem, že sa sem dostať nie len tak – toto je uzavreté spoločenstvo a vyberajú si koho prijmú.

Čím viac sa blížil termín dôležitého dňa, tým viac som bola zvedavejšia, nedočkavejšia a samozrejme sa pridala aj tréma. Myslela som nielen na samotný ceremoniál, ale hlavne na ľudí – členov, akí budú, ako ma príjmu keďže nemám veľmi dobrú skúsenosť s tzv. ezoterikmi, a tak som mala trošku aj obavy. Cesta mi trvala 5 hodín tak som sa viac zaoberala myšlienkami vlastne skúsenosťami s egom ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že vedia a vidia, ale opak je pravdou vlastne som si uvedomila to, že som rada čiernou ovcou na ezoterickom poli. Viem že som nestratila ani svoju tvár ani svoju cestu a už vôbec nie samú seba, čo je síce fajn, ale na druhej strane ma to doviedlo k osamelosti a ak som si kedysi myslela, že sa s tým stotožňujem časom sa mi práve tá osamelosť stala nepriateľom.
Takže moje úvahy smerovali aj k tomu, že nájdem konečne svoje miesto na zemi a ľudí ktorí ako som dúfala ma zbavia mojej osamelosti.
Cesta aj keď sa mi zdala dlhá ubehla veľmi rýchlo …. a bola som na mieste stretnutia.

Ako prvého som zbadala kolegu Stratusa, ktorý je ako žiarivá hviezda na nebi. Jeho energia je príjemná nevtieravá a napriek tomu priťahujúca pri nastupovaní do auta mi otvoril dvere, maličkosť, ale galantnosť poteší každú ženu.
Kolega Ascher mi nevenoval veľkú pozornosť, no i tak to vo mne nevzbudilo nepríjemné pocity. Vyžarovala z neho prirodzená autorita a aj keď som vtedy nevedela kto to je, cítila som jeho múdrosť, skúsenosť, pokoj.

Boli to len dvaja vtedy mne neznámi ľudia a napriek tomu sa moje obavy pomaličky rozplývali ako dym. Toto bol to pre mňa prvý dotyk niečoho v čo som dúfala, potrebovala a hľadala. Neviem nájsť presne pomenovanie pre ten pocit, ale bolo to ako keď sa po veľmi dlhom čase človek vráti domov a ešte nevie čo všetko sa zmenilo, ale vie, že je doma.
Nech už to pomenujem akokoľvek, dôležitý bol ten úžasný pocit pokoja a bezpečia, ktorý sa pomaličky vlieval do môjho tela a mojej duše, mojej energie.
Precítiť znovu pokoj, bezpečie bolo akoby som sa znovu narodila. Nechcem aby to vyznelo teatrálne nemám rada veľké slová iba sa snažím opísať svoje emócie, pocity aj po týždňoch, keď sa k tomu vraciam, mám slzy v očiach a znovu cítim tú nekonečnú úľavu.

Presunuli sme sa do centrály Spoločenstva Selekcia kde sme mali prípravu na samotný akt prijatia. Priestor kde sme sa ocitli bol naplnený zvláštnou energiou, nie nepríjemnou, ale vo vzduchu bolo cítiť vážnosť danej chvíle a od toho momentu som mala pocit ako v spomalenom filme.
Takže úvodné rozhovory sme mali za sebou, nálada bola primeraná k tomu čo nás čakalo a prišla na radu tréma. Nevedeli sme kde bude ceremoniál prebiehať, ale vedeli sme ako bolo nám povedané, že ak povieme nesprávne odpovede druhej trojici prijímacích majstrov môžu nás poslať preč, čo vlastne vyvolalo trému a obavy. Napriek tomu zvedavosť, nedočkavosť, vzrušenie boli väčšie.

Dočkali sme sa, cesta autom netrvala dlho a my sme sa snažili myslieť na všetko iné len nie na samotný ceremoniál. Hovorili sme si smiešne veci a smiali sa, napriek tomu sa v aute dalo krájať napätie je to naozaj zvláštne a teraz už aj milé, ako dospelí ľudia dokážu podľahnúť tréme.

Prišli sme na okraj lesa kde sme zostali čakať s ochrankou. Už sa stmievalo, výhľad na okolitú krajinu bol nádherný čo bolo pre mňa veľmi upokojujúce, tak som sa rozhodla ísť prvá a moje kolegyne s tým súhlasili.
Obliekla som si plášť a čakala na pokyn ochranky. Srdce mi búšilo až v končekoch prstov, ale nie od strachu bol to taký zvláštny mix zvedavosti, vzrušenia.
Ochranka ma vyzvala aby som šla a po pár metroch som zbadala postavu v plášti s lampášom v ruke kráčala som za tou postavou bez slova.

Mám pocit že aj ten les, stromy, kríky tráva dokonca aj tá cestička ma vítala. Prišli sme k nejakým zrúcaninám kde ma postava s lampášom odovzdala druhej a teraz som si uvedomila, že som nepočula ani raz zaspievať vtáčika ani iný lesný zvuk, my sme kráčali bez slova a keďže to nebola cesta vydláždená sústredila som sa len na to aby som nezakopla a nespadla
A naraz sa cesta skončila a ja som stála pred tromi prijímajúci-mi majstrami.
Na všetky tri otázky som odpovedala správne a uvedomila som si že trému a obavy som nechala na okraji lesa.
Bola som pokojná, a mala som pocit, akoby som samú seba videla v nejakom filme.
Jeden z majstrov mi podal kalich aby som sa napila.

Pred tým sme viedli debatu o obsahu kalicha a či sa z neho napijeme, ale keď som ho mala v ruke nemala som žiadne pochybnosti o obsahu ani o tom či sa napijem. Mimochodom nápoj bol naozaj dobrý a môj sprievodca ma vyzval aby som ho nasledovala, odviedol ma do miestnosti kde bol stôl na ňom rôzne predmety a vysoká postava v plášti – ceremoniár – ukázal mi miesto kam sa mám postaviť.

A bolo ticho…chvíľu som očakávala, že mi niečo povie, ale ticho pretrvávalo a stále to bolo ako v spomalenom filme. Energia v tej miestnosti bola ťažká, nejakým spôsobom zložitá, bolo mi teplo a múr pri ktorom som stála ma neustále ťahal k sebe. Občas to so mnou zamávalo, atak som snažila sa urobiť si okolo seba „čistejší“ priestor, ale tá energia bola silnejšia keďže sa nič nedialo skúsila som si ešte raz okolo seba vytvoriť ochranu. Bolo to akoby rukami od seba odtláčala múry a bolo to zaujímavé no i tak som prestala s tým napokon bojovať a proste som sa tomu oddala.

Snažila som sa zistiť, aké predmety boli na stole položené no v tom prítmí sa to nedalo a mala som pocit, že tam stojím celú večnosť a predsa len pár minút. Čas bol akosi zakrivený, nedokázala som ani len odhadnúť ako dlho som tam stála, ale po nejakom čase priviedli moje kolegyne. Stáli sme vedľa seba a mňa potešilo že sme to zvládli až sem a nikoho teda neposlali domov a nikto nič nepokazil.
Chcela som sa pozrieť a usmiať na moje kolegyne, no všetky sme tam nepohnute stáli a čakali čo bude ďalej.
Možno vážnosť tej situácie nám bránila nadviazať aspoň očný kontakt.
Za seba môžem zhodnotiť, že som to brala až tak vážne, že keď som preniesla váhu z jednej nohy na druhú mala som pocit akoby som porušila zákon.

Tu budem trošku nepresná pretože tých informácií a vnemov bolo tak veľa, že som si nezapamätala postavenie ďalších zúčastnených.
Po výzve ceremoniára vošli do miestnosti ďalšie osoby v plášťoch, postavili sa k múru na pravo a potom ďalší, ktorí stáli oproti nám. Boli to rôzne hierarchické stupne.
Nakoniec vstúpili dvaja Veľmajstri, Kňaz a Veľkňažná Tara.
Ospravedlňujem sa za svoje nedostatky v označovaní osôb, ale moje emócie boli tak silné, že mi toto utieklo z pamäti.
Kňaz vyslovil kliatbu aby uzavrel priestor (dnes už viem, že ho zapečatil)  a keď vyslovil rok 1866 / asi som si ho nezapamätala správne/ mala som slzy v očiach…hlavou mi bežala myšlienka“ veď som vtedy žila“ ja neviem či to je pravda, ale myslím, že to ani nie je dôležité….pre mňa bolo dôležité to, že po uzatvorení priestoru sa zmenila energia, ktorá bola príjemná, ľahšia…. zhlboka som sa nadýchla a múr ma konečne prestal ťahať k sebe.

Po jednej nás vyzvali aby sme pristúpili k trojici oproti nám a odpovedali na otázky a potom sme prečítali prísahu a svojím podpisom ju potvrdili. Tak nejako som cítila, že je pre mňa práve tento okamžik je veľmi dôležitý a snažila som si vryť do pamäti každú sekundu.
Hlavou mi nebehali žiadne myšlienky bola som tu a teraz nič iné neexistovalo, zmizli aj osoby z miestnosti, zmizli aj múry. Nebolo nič len ja a moja ruka ktorá držala pero a podpisovala sa …. bol to len okamžik, pre mňa však zážitok na ktorý nezabudnem.
A zrazu sa všetko a všetci vrátili a ja som kráčala na svoje miesto a premýšľala ako je možné, že sa to všetko udialo? Privodila som to ja? Alebo sa mi to len zdalo? Snáď nájdem vysvetlenie i keď si myslím že nie je dôležité…aspoň na teraz nie.
Znovu nastalo to tajuplné ticho a asi iba ja som mala pocit, že všetci počujú ako mi v hlave bzučia myšlienky.

Nasledovala prísaha majstrov a odpečatenie priestoru a postupne sme všetci boli vyvedení ochrankou von.
Mesiac svietil obloha posiata hviezdami, prišla úľava, že je všetko šťastne bez komplikácií za nami.
Bola plná dojmov a nechcelo sa mi ani rozmýšľať nie ešte niečo rozprávať. Spomalený film sa skončil a čas začal ubiehať tak ako má, ako sme zvyknutí.

A môj pocit osamelosti? Stále vo mne pretrváva no v inej forme či podobe – nedá sa zmeniť za pár hodín niečo čo si nesiem v sebe dlhé roky, len mu možno dám príjemnejšie pomenovanie.

Vrátili sme sa do centrály Spoločenstva kde boli aj ostatní členovia, už bez plášťov a tak sme mohli k neznámym postavám priradiť mená a tváre.
Nasledovala večera a voľná zábava. Nálada a atmosféra bola príjemná, ale stále som sa musela vracať k zážitkom posledných hodín snažila som sa zapájať do rozhovorov, ľudia vlastne už kolegovia boli milí, veselí, ak by nás niekto zvonku pozoroval videl by skvelú a zabávajúcu sa spoločnosť. No i tak som mala potrebu byť sama so sebou v sebe.

Záverečné zhrnutie.
Konečne niekam patrím a to je pre mňa najdôležitejší poznatok.
Nová cesta predo mnou a ja viem, že nebude ľahká no i tak sa na ňu vydávam s úsmevom v srdci a presvedčením, že je tá správna a je moja – je naša.

Tagy: prijatie do spoločenstva, spoločenstvo Selekcia