V rámci sebaanalýzy asi každý z nás prišiel na niečo, na nejaký svoj otvorený alebo pred svetom dobre ukrývaný strach. Pravdaže ani ja nie som výnimkou. Strach z výšok ma sprevádzal z mne nevysvetliteľných dôvodov po celý život a neraz mi poriadne skomplikoval rôzne momenty. Vedela som, že tento typ strachu u mňa vie byť až fyzicky paralyzujúci. Taktiež som vedela aj to, že už len číre uvedomenie si tohto strachu, ma samu pred sebou vo vlastných očiach znehodnocuje snáď v každej možnej oblasti. Strata sebadôvery. Bol najvyšší čas niečo s tým robiť.

Na tréning som si zvolila pol kilometra dlhý most nad riekou. Tento výber nebol v nijakom prípade náhodný. Nakoľko som na danom moste pred dvoma rokmi už bola a dopadlo to vtedy katastrofálne, predstavoval tento objekt pre mňa absolútne neprekonateľnú bariéru.
Prvý pokus (alebo ho pokojne volajme nultý) v rámci terajšej práce s vlastným strachom nedopadol chvályhodne… Prešla som síce dlhšiu trasu, ale v žiadnom prípade sa nedalo hovoriť o úspechu či pokroku, pretože strach sa dostavil a prevládol ma. Samozrejme, že ma tento stav hneď pár sekúnd po neúspechu takmer úplne demotivoval a cieľ sa mi zdal byť ešte vzdialenejší než kedykoľvek pred tým. Prišlo mi byť vyslovene nemožné niečo s tým robiť. Chcela som jednoducho zahodiť flintu do žita – pretože tak je to predsa vždy pohodlnejšie – a dúfať, že sa s týmto strachom tak skoro nebudem musieť stretnúť tvárou v tvár a nejako sa to snáď zakamufluje… No tieto „úžasne spásonosné myšlienky“ som si okamžite vyhodila z hlavy. Uvedomila som si, že som išla niečo riešiť nepripravená – nepripravená na samu seba.

Začala som svoj strach bližšie skúmať. Už mi nestačilo iba vedieť že „Ach, takže bojím sa výšok, konečne som si to v sebe ujasnila a to by aj stačilo – dajte mi s tým pokoj všetci a rešpektujte proste len, že mám tento typ strachu a vybavené“… Tento postoj by bol pre ďalší seba rozvoj priam „cúvaním naspäť do jaskyne“.
Dôkladným rozpitvaním svojich pocitov som prišla na to, že strach z výšky nie je tak celkom tým čím sa tvári byť. Primárne je to strach zo straty kontroly nad situáciou a výška v tomto celom ohľade zohráva tú rolu, že tento strach náramne ľahko spúšťa. Tak – teoretický základ som teda mala k dispozícii a mohla som pracovať ďalej. Pán kolega Amon mi následne poskytol v rámci prípravy na tento účel pár pre mňa veľmi cenných rád.

Keď som sa dostala k druhému pokusu (prvému úspešnému), už cestou k mostu som sa snažila pretriediť si myšlienky a vyslovene vyhnať z hlavy všetko čo ma rozptyľovalo a rušilo. Ničím navôkol som sa nezaoberala, nič som si prehnane nevšímala, mala som jeden jediný cieľ na zreteli a v tú chvíľu pre mňa neexistovalo nič iné (božské „Tu a teraz“). Podarilo sa mi na začiatku mosta „prepnúť“. Išla som krok za krokom tam kam som ísť mala a v miestach kde je najvyšší bod mosta, som sa na chvíľu zastavila. Bola som tam, stála som tam kde som sa nikdy pred tým neodvážila vkročiť (resp. som toho ani nebola schopná) a dívala som sa dolu na rieku, vnímala som tú hĺbku, ale nič to vo mne nevyvolalo. Hľadala som svoj strach, vyslovene som chcela aby sa dostavil, ale nebolo v tú chvíľu vôbec možné ho privolať. Tak som svoju cestu dokončila na druhý koniec a odtiaľ znova nazad. Napodiv – namiesto toho aby som bola plná eufórie a radosti z prekonania tejto neprebúrateľnej prekážky, som zostala vo vnútri chladná, udivená a sklamaná sama sebou – že prečo a z akého dôvodu som doposiaľ tohto nebola schopná?! Načo celý ten cirkus?! Niečo sa mi na tomto vôbec nezdalo, niečo nebolo v poriadku, bolo to až príliš – až rozprávkovo ľahké.

Počkala som pár dní a išla som toto celé skúsiť znova. Za ten čas som sa snažila získať čo možno najviac informácií o spôsoboch prepínania, narazila som aj tu na blogoch na metódu trojfázového prepnutia, ktorú opisuje Veľkňažná Tara. Vyskúšala som si to v praxi na vlastnej koži. Prepnutie týmto spôsobom mi prišlo byť pozvoľnejšie s „hladším prechodom“. Akonáhle som sa dostala do miest kde by za „normálnych“ okolností nastala celkom seriózna panika ale strach sa zase nedostavoval, skúsila som na sebe urobiť pokus. Prepla som späť do „normálu“. Až vtedy som bola schopná nechať svoj strach prísť bližšie – nechala som ho prejsť skrz na skrz cez seba. Cítila a vnímala som sekundu po sekunde ako sa ma snažia ovládnuť všetky panické príznaky vyplývajúce z toho čo práve robím a kde sa nachádzam, ktoré som tak dôverne u seba poznala. Prepla som znova a všetko ustalo. Bola som hneď schopná kráčať s istotou ďalej. Znova som sa zastavila, znova som prepla (do „normálu naspäť) a nechala sa prestúpiť vlastným strachom. Takto som to urobila asi päť či šesť krát a k záveru už to bolo tak, že som vedela presne s čím mám dočinenia, vedela som to konečne uchopiť a takpovediac „hrať sa s tým“ do tej miery ako som chcela a potrebovala s tým, že ma viac krát tieto pocity nedokázali paralyzovať. Otázka – ako som vôbec dokázala prepnúť? Niekde vo svojom vnútri som si stanovila pomyselný „bod“ (niekde na pozadí hlavy, neviem to lepšie priblížiť), na ktorý som sa vždy v momente keď som potrebovala „prepnúť“, zamerala. Bol to vnútorný signál pre moje telo a myseľ. Na tento pomyselný bod som upriamila na krátko svoju pozornosť vždy keď som potrebovala prepnúť. Každý z nás toto pravdepodobne bude mať v sebe trošku ináč.

Bol pre mňa úžasný ten moment, keď som zistila a overila si sama na sebe v praxi, že akým spôsobom sa dá prekonať vlastný strach, ako s ním narábať a najmä – ako ho len neodsúvať a nepotláčať. Neskrývať niekam hlboko do seba, lebo to sa časom tak či onak vynorí na povrch a zvyčajne v tej najnevhodnejšej chvíľke…

Tagy: čierna mágia, Mágia