Prvý krok za svetluškou ma „vyprostil“ zo sveta. Za chrbtom zostala moja skupina, spoločné rozhovory plné očakávania, vzrušenia, žartíkov na odľahčenie napätia… a vôbec, celý život, celý svet. Všetci a všetko zaniklo v tej stále väčšej vzdialenosti, ako mi sluch obalili zvuky pokoja večernej prírody a potom čoraz hlbšie ticho, ako som vstupovala do útrob kaštieľa. Ešte viac to bol vstup do seba. Cítila som sa tak zvláštne sama a slobodná, pripadajúc si na najdôležitejšej púti. Cesta mojej duše, k mojej duši. Veď už dlhý čas mávam pocit, že mojej duši som tak vzdialená či zastretá, a že môj život ani nie je skutočný život, len spánok, alebo divadelná hra, ktorá mi nestačí a za oponu ktorej si želám a potrebujem nahliadnuť. Chvela som sa trémou aj bázňou a odpovede trojici Majstrov vyšli zo mňa s veľkou úprimnosťou.

V úvode ceremoniálu sa k dušiam prehováral hlas pravdy. Tie slová ma do seba vtiahli najsilnejšie zo všetkých, čo v ten večer odzneli. Až som hltala tú úprimnosť, pravdivosť, hĺbku, vliali mi veľa posily a vzala som si viaceré zbrane pre boj s mojimi pochybnosťami a slabosťami.

Celá tá atmosféra a ceremónia bola tak neobvyklá, dôstojná a veľmi pekná; je to spomienka akoby na iný svet. Bolo úžasné stáť v kruhu členov spoločenstva, ktoré už dlhý čas pozorujem a obdivujem. Keď som podľa scenára išla do akcie, zmocnila sa ma zakaždým tréma kvôli upriameniu pozornosti na mňa, keď som sa z akcie vrátila, rýchlo som sa zas upokojila. Nič sa mi nezdalo cudzie a už vôbec nie nepríjemné. Vo svojom tele som žiaľ celý čas necítila nič, čo by som vyhodnotila ako neobvyklé, s preciťovaním energií zatiaľ ani nemám veľa skúseností (jedine pocity v rukách pri točení egely wheel-om). No bola som už vopred dosť malátna a od obeda ma zrejme kvôli cestovaniu neprestávala bolieť hlava. Na telesnej úrovni ma prekvapila jedine horúčava. Najprv mi bolo chladno a bola som prichystaná, že bude celý čas, ale už ako som sa postavila vedľa kolegu, čo vchádzal predo mnou, z úst sa začalo rozlievať teplo, ktoré, ako odhadujem, spôsobil onen pozoruhodný nápoj. Postupne sa mi rozohnilo komplet celé telo a efekt pretrval ešte niekoľko hodín.

Na predstavenie svetu tieňov som bola zvedavá. Po predstavení sa a poklone tieňom som si prvú, väčšiu časť času s pokorou želala, aby ma neodsúdili pre čokoľvek (čo ak vo mne vidia niečo, o čom viem či neviem?). Obávala som sa svojej nedokonalosti. Tie myšlienky ma potom náhle opustili. Pohľad na svoj tieň vrhnutý na múr vyvolal vo mne veľký pocit blízkosti k svetu tieňov. Pocit, že cez môj fyzický tieň som bola hlboko „prehmataná“ a poznaná, ale nielen to, ale akási divne naivná viera, že sama niekde vo vnútri SOM tieň a existujem aj tam – práve ako ten môj skutočný tieň, vrhnutý na ten múr, nedeliteľne s ním spojený… Som skutočne tieň medzi tieňmi a ten svet sa ma oveľa viac než len dotýka. Prestala som sa proste cítiť oddelená, ale až vmiešaná, akoby až svojou podstatou. Tieto všetky predstavy cezo mňa prebehli v krátkom momente. Boli to posledné myšlienky, po ktorých myseľ zatíchla a nič neriešila, lebo som ostala ohromená. No po nedlhej chvíli ma už Veľkňaz poslal späť do miestnosti k ostatným. Nevnímala som ale pri tieňoch ani hrozbu, ani príťažlivosť, a fyzicky som stále necítila nič iné, než tú horúčavu v celom tele (ani ten chlad či strach, o ktorom som čítala, že zo sveta tieňov vanie).

Prvý deň, ktorý nasledoval po odchode domov, bol trochu krízový. Zas som si potvrdila, že najväčšou prekážkou som si sama. Je isté, že bude výstup na Ohnivú horu tŕnistý. Nie je mi všetko jedno 🙂 Ale súčasne sa teším na všetko nové a som zvedavá na nový rozmer života a poznania, či už seba samej, alebo čohokoľvek ďalšieho, čo existuje za hranicami mňa.

Spomienky na minulý víkend a na samotné členstvo v Spoločenstve ma teraz tak hrejú pri srdci. Budem sa snažiť, aby som nepremrhala čas, ani mojej vyučujúcej, ani svoj, a dúfam že raz aj ja budem mať čím obohatiť učenie Selekcie…

Správa spísaná dňa 31.8.2016

Tagy: čierna mágia, Mágia, selekcia, škola mágie, výučba mágie