Táto aj nasledovné časti budú možno trochu vzdialené od pravej mágie -venujeme sa v nich prežívaniu čisto v úrovni obyčajného človiečika. Predsa som však tieto témy do práce zahrnula a považujem ich za dôležité.

Prvý dôvod je sebarozvoj. Pretože všetci sme ľudia, takéto a podobné veci každý z nás prežíva, alebo niekedy prežíval. Nespracované “človečenstvo” je ako olovená guľa, ku ktorej je človek priviazaný ako väzeň a bráni mu v rozlete – hoci aj na poli mágie. Alebo spôsobí, akoby sa nám v tom človečenskom “emočnom pralese” stratila naša cesta, smerovanie našej Duše.

Druhý dôvod: Homo sum et nihil humani a me alienum puto – človek som a nič ľudské mi nie je cudzie. Mágovi by nič ľudské nemalo byť cudzie. O to viac, ak pracuje pre klienta, musí ho vedieť hlboko poznať, pretože aj ten je takým istým človiečikom – emočným klbkom.

A teraz k téme potlačených identít.

Pri práci so svojimi emóciami často v sebe znovuobjavíme niečo stratené, čo sme kedysi, v priebehu nášho života, zatlačili do úzadia. Prečo sa to stalo?

Keď sme sa narodili, narodili sme sa ako celiství. Naša identita bola celá, kompletná. Deti žijú naplno. Celou svojou bytosťou. No keďže sme sa ako malí nemohli sami o seba postarať, boli sme životne odkázaní na iných ľudí okolo nás, aby nám uspokojovali naše životné potreby. Naše potreby nám boli uspokojované najmä skrze jednu hlavnú potrebu. A tou bola láska. Snažili sme sa všetkými možnými spôsobmi zabezpečiť, aby nás milovali rodičia resp. osoba, ktorej sme boli zverení, aby boli s nami spokojní, pretože sme vnímali, že sa kvôli tej láske starali o naše potreby, o náš život, naše prežitie. Teda v detstve sme si pevne zafixovali, že 1) láska je tá hlavná a najviac potrebná skutočnosť pre prežitie a 2) dávajú nám ju iba iné bytosti.

Tu teda vznikol v nás hlboký pocit, ktorý sa ťahá aj do dospelosti. Mnohí vidia lásku, predovšetkým partnerský vzťah, ako svoj zmysel života. Mnohí stále veria, že len partner ich naplní, urobí „kompletnými“, veria, že keď príde ten správny partner, urobí ich šťastnými, lebo jedine on to dokáže. Preto sa odovzdajú do jeho rúk a delegujú mu zodpovednosť za svoje šťastie. Cítime sa vydesení a hlboko ohrození, keď nám to vo vzťahoch nefunguje. Keď sa to rozpadá, keď sa rozchádzame, rozvádzame, tak veľmi to bolí. Tak veľmi sa bojíme. Cítime to tak bolestivo, ako keď ide o život. Pociťujeme, že stratou lásky zomrieme… Lebo takto sme sa to naučili cítiť už ako bábätká.

Keď sme v detstve či v mladosti bojovali o priazeň našich rodičov alebo aj širšieho okolia, v určitých chvíľach sme sa rozhodli prispôsobiť, zmeniť svoje prejavy, vyhovieť cudzím požiadavkám. Tak sa stalo, že sme postupne potlačili niektoré časti, niektoré stránky nášho vnútra. Toto sú tie naše potlačené identity, tie zabudnuté časti nás, ktoré hľadáme. Boli sme maličké deti, keď sme sa rozhodli, že je pre nás z hľadiska prežitia výhodnejšie ísť tou cestou, akou nás smeroval ten druhý človek, a zabudnúť na niektoré svoje identity.

Jedným z najlepších zrkadiel našich identít bývajú práve naše partnerské vzťahy. Podľa čoho si hľadáme partnerov? Jasné, že je to v prvom rade pocit, ako sa cítime s daným človekom. Hľadáme hodnotný súlad fyzický, emočný, mentálny, duševný, kedy je nám s tým druhým šťastne, príjemne a prirodzene a byť spolu nám dáva pridanú hodnotu v porovnaní s tým, keď sme len sami.

Pozrime sa ale „pod pokrievku“. Dosť často nás vrhá do vzťahov vlastne naše racionálne uvažovanie. Naša myseľ hľadá určité vlastnosti a zameriava sa na ne. Keď ich nájdeme v inom človeku, zamilujeme sa. Už sme definovali, že zdrojom našich emócií môže byť buď naša myseľ, alebo naša identita (aj v kombinácii oboch). Keď myseľ dostane to niečo, na čo je zafixovaná a čo hľadá, spustí v nás emóciu. Pociťujeme niečo silné, čo nás na tom druhom strašne priťahuje. Na tom druhom môžeme obdivovať všeličo. Jeho vlastnosti, osobnosť, schopnosti a názory, pekný vzhľad, životný štýl, prácu, koníčky, životný entuziazmus, bohatstvo, pekný rodinný život… Týmito rôznymi skutočnosťami nás dotyčná osoba ohúrila, fascinovala, hlboko to na ňom/na nej obdivujeme. A hádajte, čo? Vtedy si môžeme byť istí, že sme na správnej stope našim vlastným identitám. Dokonca veľmi často sa stáva, že presne tie vlastnosti, ktoré nás na tom druhom na začiatku neskutočne priťahovali, nás časom začnú iritovať a vadiť nám. No a vtedy vedzme, že ide o dôkaz, že sme trafili klinec po hlavičke.

To, čo neskutočne obdivujeme na inom človeku, čím sa cítime priam strhnutí, to sú presne tie vlastnosti, ktoré sú ukryté niekde hlboko v nás a boli potlačené a túžime ich mať v živote. Kúsky skladačky, ktoré nám chýbajú. Týkajú sa nejakej súčasti nás samých, ktorú my sami nežijeme, ale ktorú nejakým spôsobom potrebujeme opäť priniesť do svojho vlastného života.

No nie tým, že si nájdeme takého partnera, si dostatočne kvalitne do života vrátime to, čo nám chýba, ale tým, že to začneme konať a prinášať to do svojich životov my sami.

Napríklad ženu môžu priťahovať a imponovať jej typ: silní a úspešní podnikatelia a ani nie iba pre jeho peniaze a že o ňu bude postarané, ale hľadá samotnú prítomnosť kvalít ako moc, úspech, prosperita. Časom si však uvedomí, že jej úspešný partner je pochopiteľne veľmi vyťažený a nemá toľko času sa jej venovať, ako by si predstavovala – a to jej už začne vadiť. Čo s tým? Nuž stalo sa to preto, že ona sama nežije dostatočne naplnený život a len cez partnera si podvedome chcela napĺňať prázdnotu svojho života a túžbu po úspechu. Tento pocit poukazuje na to, že aj ona sama vlastne túži povedzme si rozbehnúť vlastné podnikanie, budovať svoj úspech. Ako úspešná žena už bude presne tým, čo predtým obdivovala na niekom inom. Už si potom bude vážiť aj hodnotu času inak – a čas s partnerom prežívať kvalitnejšie, bez prítomného prehnaného očakávania a tlaku na partnera, odpadnú hádky… Jednoducho: jednou z jej identít bolo byť úspešná podnikateľka.

Iné príklady – ak ma priťahujú fyzicky krásni ľudia, znamená to, že aj ja sám túžim venovať viac starostlivosti svojmu telu, viac dbať o svoju fyzickú krásu, ktorú si vysoko cením – moja identita je byť nádherný muž/žena. Ale potlačil som to, lebo ma rodičia naučili, že je to povrchné.

Môže sa stať, že ma priťahujú špecificky nejaké profesie, profesionálni umelci, vedci, spisovatelia, filozofovia, alebo mágovia 🙂 – sú to všetko činnosti, ku ktorým mám blízko a ktorými aj ja sám túžim intenzívnejšie žiť, len som to odsúval na vedľajšiu koľaj.

Ak sa mi páčia potetovaní divokí motorkári, znamená to, že ja túžim vniesť do svojho života viac slobody a divokosti – moja identita je byť divoška. Ak sa ľahko zamilujem do workoholika, moje vnútro ma pozýva k pracovitosti, k zodpovednému prístupu k práci. A tak ďalej.

Sú ženy, ktoré akoby mali stále „smolu“ na ženatých chlapov. Stáva sa to preto, že kvôli kariére či z iných dôvodov popierajú, že ony samé túžia mať krásny rodinný život. Veľmi sa im však páčia títo muži s kvalitami manželov, otcov. Uľaví sa im, keď prijmú túto zložku v sebe, pustia sa do rozvíjania krásnych rodinných vzťahov a akoby zázračne sa im otvoria oči a cesta aj ku nezadaným mužom s potenciálom vytvoriť rodinu.

Niektorý muž sa môže cítiť veľmi priťahovaní k žene, ktorá je trochu direktívnejšia, rozhodná a samostatná. Vychádza to z detstva, keď sa musel naučiť byť podriadený a poslušný voči svojej mame, byť dobrý chlapec. Dobrých chlapcov je plný svet. Dobrý chlapec vo vzťahu odovzdáva moc do rúk žene. Ale aby sa pozbieral a posunul ďalej, potrebuje sa vzbúriť, prejsť pubertou, odpútať sa od citového lipnutia na sile matky a mentálne konečne odrezať tú pupočnú šnúru. A presne tú dominanciu a istotu, ktoré hľadal vo svojej žene ako obraze svojej matky, nájde sám v sebe.

A zas naopak žena sa môže cítiť silne priťahovaná k jemnému, citlivému mužovi, ktorý je možno ešte nežnejší, než ona sama, a to ukazuje, že buď má problém s otcom/matkou, alebo sa iba príliš obrnila pred svojou ženskosťou a nehou, ktorou ona sama v srdci oplýva, no má kvôli niečomu strach byť otvorená a tým pádom zraniteľná. Túži a potrebuje si dovoliť pustiť zo seba vonku viac jemnosti a nehy.

Náš partnerský život je naše zrkadlo.

Dalo by sa písať príklady ešte dlho a dlho. Každý nech si skúsi položiť otázky:

• Čo sa mi páčilo, čo ma priťahovalo a vzrušovalo, čo som rešpektoval(a) na osobách, do ktorých som bol(a) doteraz zamilovaný/á?
• Napíš si 5 konkrétnych vecí, aspoň u 3 tvojich partnerov (rátajú sa aj platonické lásky).
• Mali tieto osoby niečo spoločné?
• Čo mi ukazujú tieto veci o mne samom, o mojich skrytých túžbach? Čoho potrebujem ja sám do života pridať viac, alebo robiť inak?

Partneri, ktorí sa takto dotkli nášho vnútra, nám teda niečo hovoria o našej identite, o chýbajúcich kúskoch skladačky. Dotkli sa emócií sídliacich hlboko v nás.

Vedzme však: Dnes sme dospelí a dnes bez lásky už nezomrieme. Dnes si všetky potreby dokážeme zabezpečiť a naplniť my sami.

Teraz, čitateľ, si prosím prilož obidve ruky na srdce. Vyžaruj do svojho srdca liečivú energiu. Oslov sa krstným menom a povedz sebe samému: „Viem o všetkom, čím si si prešiel/prešla. Poznám všetku Tvoju bolesť, lebo som ju s Tebou prežil/a. Od tohto momentu o Teba budem starostlivo dbať a dám Ti to, čo potrebuješ. Dám Ti pozornosť, ktorú tak dlho už hľadáš,
a toľko lásky, koľko túžiš prijať.“

Niekde tam v nás, v jadre našich emócií, je stále maličký chlapček či maličké dievčatko. Vnútorné dieťa, ktoré pravdepodobne dlho nedostávalo, čo potrebovalo. Dnes je už na nás, aby sme sami sebe boli otcom či mamou. My sami vieme najlepšie, čo sme potrebovali a potrebujeme. Buďme k sebe starostliví. Vezmime zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Venujme pozornosť svojmu vnútru. Zocelíme sa tým.

Láskavosť sám k sebe a starostlivosť o svoje emócie je jeden z kamienkov sebadôvery a vnútornej integrity a v konečnom dôsledku duševného zdravia. V tomto sa naozaj nemôžeme na nikoho spoľahnúť viac, ako sami na seba. Jedno arabské príslovie hovorí: „Nikto ťa nepohladí tak dobre, ako tvoja vlastná ruka“.

Môžete si vyhľadať aj konkrétne techniky na internete pre prácu s vnútorným dieťaťom (po anglicky self-parenting).