Ľad praskol a vytvoril tak v sebe trhlinu, do ktorej sa okamžite vliala ľadová voda.
Voda si okamžite razila v tejto pukline cestu dolu korytom potoka. A Macros stál na brehu a díval sa na protiľahlú stranu brehu. Voda, tá si len nezadržateľne razila cestu viacej a viacej, až napokon ľad ešte viacej pukol.

Fúkal vietor a narážal doňho plnou silou. Prefukoval ho celého ako tam stál na brehu toho potoka. Bol to studený severný vietor, ktorý sa rozhodol dať najavo posledné momenty tejto studenej zimy. Vietor niesol mrazivý prejav sily zimy, akoby sa táto zima nemala vôbec skončiť. Macros sa nevedel vôbec rozhodnúť, či mu ten vietor vadí a či nie.
Niekde v úzadí podvedomia Macrosovi niečo našepkávalo, že mu ten vietor vadí a mala by ho triasť zima.

No Macros sa nevedel rozhodnúť ako tomu je, či mu teda je zima, či nie.
Veľké kusy ľadu sa začali uvoľňovať a raziť si cestu dole korytom potoka. A Macros len uvažoval ako sa dostať na druhú stranu.
Sem ho doniesla akási nevyspytateľná sila, ale ako ho vlastne sem priniesla?! Macros si nevedel vôbec spomenúť na to, kto je a hlavne kde to je.
Opäť ten pohľad, „tá osoba“ sa naňho dívala a celý čas nepreriekla ani slova. Ten jej pohľad bol však tak strašne silne vábivý. Teraz Macros vedel s istotou len jedno. Veľmi túžil byť na tom druhom brehu a stáť pri nej, byť jej súčasťou.

No áno, ale kto to vlastne je? A prečo sa Ona naňho tak zvláštne díva?
Nespúšťa z neho zrak a aj keď nedáva nič najavo, aj tak je to veľmi silné nutkanie čo Macros v sebe cíti.
Cíti, že ho to ťahá vstúpiť do tej ľadovej vody. A aby následne prešiel ten malý kúsok dravého prúdu na druhú stranu.
Dobre, ale ako ho prejsť?
Uvedomil si, že ani nevie ako sa treba vôbec pohnúť. A tak len stál ako prikovaný a stále sa díval – raz na rieku, kde praskal ľad, a kryhy sa dávali pomaly, ale s istotou do pohybu a raz zase na „Ňu“ do jej zvláštnych očí.
No Ona tam len stála v tom mrazivom vetre a vôbec sa ani len kúsoček nepohla.
Vlastne sa nehýbalo nič okolo nej a ani na nej. Jej šaty sa v tom vetre nepohli, hoci si Macros nejasne uvedomoval, že ju bičuje ten istý mrazivý vietor ako aj jeho.

Opäť pohľad, ktorý ho zasiahol až do jeho vnútra a to silné nutkanie ísť za ňou bolo neznesiteľne silné. V tom Macros započul z obrovskej diaľky hlas, ktorý ho niekam volal. Vedel, že ho niekto volá, ale vôbec nerozumel tým slovám. Len vedel, že ho niekto zrejme volá, aby šiel od brehu toho potoka späť. Macros bol zmetený a nerozumel tomu ako to, že rozumie čo od neho ten hlas chce, keď vlastne nerozumie slovám, ktoré počuje.

Vedel len, že ho niekto volá späť. To volanie sa opakovalo, ale nemalo takú silu ako to nutkanie ktoré spôsobovala „Ona“ a akoby ho volala, žiadala, aby sa nebál prejsť na druhú stranu.
Macros odrazu pocítil, že má z toho volania dosť. Prečo ho to volá naspäť? Veď jasne vie a cíti, že on má byť na druhom brehu pri „Nej.“

Volanie však silnelo, hoci stále nerozumel slovám a stále tiež nechápal, prečo sa ozýva ten nástojčivý hlas, čo ho volá späť. Veď tam už zrejme bol a niečo silné ho priviedlo sem. Tak prečo sa má vrátiť?
Macros nevedel, aká je to vzdialenosť prísť sem a nevedel ani koľko času ho to stálo. A načo aj, jediné na čom záležalo bolo, aby bol tam na druhom brehu potoka – tam pri „Nej!“
Ľad opätovne pukol a odlomil sa od brehu. Silný prúd vody ho ťahal dole korytom potoka a hlas za nim bol čoraz naliehavejší.

Macros zaváhal, nevedel už s istotou čo chce, ale „Ona“ sa stále nepohla a dívala sa uprene naňho. Nijako mu nedávala nič najavo, len tam stála v tom mrazivom vetre a čakala. Jej pohľad bol však tak silný a spôsoboval ono neznáme nutkanie ísť za ňou na druhý breh potoka.

Hlas za Macrosovým chrbtom sa stal ešte naliehavejší a už cítil silu, ktorou ho volá naspäť. Opäť zaváhal a pozrel sa pred seba do koryta potoka a potom pozrel na druhý breh.
„Ona“ tam však zrazu nebola!
V tom ho sila ťahala od potoka preč – otvoril oči a nad ním sa skláňala postava v bielom a usmievala sa. Macros odrazu počul a rozumel slovám, aj keď ich význam ešte nechápal.

„Macros sme si mysleli, že sme ťa stratili, ale našťastie sme tentoraz vyhrali. Ona si musí počkať, pretože teraz budeš žiť. Mali sme však namále, už to vypadalo, že nám prejdeš na druhý breh. Dal si nám šancu aby sme ťa tu udržali.“

Voda sa valila potokom a niesla kusy ľadu. Na jednom brehu nikto nestál a vietor hučal svojím silným mrazivým hukotom skrz naskrz brehov.

No na druhom brehu potoka stojí „Ona“! Stojí opäť a čaká!
Na koho však čaká, keď na protiľahlom brehu nikto nestojí ?!

Tagy: čierna mágia, Mágia, okultizmus, Smrť, škola mágie, výučba mágie