Často rád som sa v úvodoch Selekcie zúčastňoval výučby, hoci som tam nebol priamo ako prednášajúci, ale skôr ako prísediaci majster. V tých časoch to bolo tak, že študentov bolo veľa a učiteľov málo. Neraz sa stalo, že majster, ktorý dostal za úlohu viesť výučbu, sa s témou oboznámil sotva dve hodiny predtým, ako mal prednášať.

Ja som sa pritom, prirodzene, dostavil na hodinu tiež. A ako to už pri mne bývalo, občas som toho, čo prednášal, trochu vyrušoval. Samozrejme, nebola to náhoda – bol to zámer. Ten, kto viedol výučbu, to dobre vedel a spravidla to toleroval, prípadne si ma jednoducho nevšímal.

No nie všetci dokázali moje „prísediace poznámky“ brať s ľahkosťou. Spomínam si na jednu členku, ktorá to spočiatku vydržala a snažila sa mi slušne dohovoriť. Keď to nepomohlo, po čase stratila nervy a vybuchla:
„Luis, ak ja raz budem majsterka, tak ti sľubujem, že ty už vyššie nepôjdeš!“

V tej chvíli som s pokojom Angličana odvetil:
„Kolegyňa, ja ti sľubujem, že už vyššie nepôjdem.“

Jej reakcia bola ešte prudšia, zatiaľ čo polovica prítomných sa v tichosti smiala – vedeli, kto som, a tak ich to skôr zabávalo.
Žiaľ, kolegyňa už nie je medzi nami. Odišla nielen zo Selekcie, ale aj zo života – jej predčasná smrť prerušila naše priateľstvo. Jej životná púť sa skončila na pozícii Majstra Nižšieho Rádu – MNR.

Ale podobných príhod bolo viac. Na inom stretnutí, tentoraz s inou kolegyňou, som opäť neodolal a počas prednášky som neustále vstupoval do debaty. Tentoraz som bol dokonca viac nápomocný učiteľovi než rušivý, no ona to vyhodnotila inak. Po chvíli mi s úsmevom podala cukrík. Prekvapene som poďakoval, na čo mi pokojne odvetila:
„Neďakuj, dávam ti ho preto, aby si bol konečne ticho.“

Takéto momenty ukazujú, že aj vo vážnom prostredí, akým bola výučba v Selekcii, mal svoje miesto humor. Pomáhal uvoľniť napätie a ukázal, že učenie nie je len o prenose vedomostí, ale aj o ľudských vzťahoch, trpezlivosti a niekedy aj o schopnosti prijať jemnú iróniu s úsmevom.

Ponaučenie

Učenie má byť vážne a systematické, no zároveň nesmie stratiť ľudskú tvár. Humor – ak je použitý s mierou – môže otvoriť dvere k lepšiemu pochopeniu, odbúrať stres a vytvoriť puto medzi učiteľom a žiakmi. Ale rovnako platí, že múdrosť spočíva v poznaní, kedy sa smiať a kedy počúvať.

PS:

Moje „vyrušovanie“ nebolo o tom, že by som chcel naozaj rušiť výučbu. Robil som to zámerne – aby som testoval emócie žiakov, ktorí boli na začiatku svojej cesty. Ich reakcie často prezradili viac než samotné slová a stali sa súčasťou učenia.