Keď som sa prvýkrát ocitol v Selekcii, myslel som si, že tu budeme celé dni stáť vážne v kruhu, zamračení ako sochy, a šepkať tajomné zaklínadlá. Pravda, občas to tak aj vyzerá – ale len dovtedy, kým niekto nezakopne o vlastný plášť alebo sa nerozhodne postaviť sviečku na miesto, kde nemá šancu prežiť ani tri sekundy.

Mágia je tu totiž nielen vážna, ale aj živá. A živá vec si občas vyžiada úsmev. Vždy som si hovoril, že čím viac pravidiel a zákonov máme, tým viac priestoru je na to, aby sme ich v praxi nejako kreatívne obchádzali. A to je presne to, čo Selekcia učí – nie slepo držať dogmu, ale nájsť spôsob, ako ju rozumne a tvorivo použiť.

Neraz som sa pristihol, že počas zasvätenia myslím na to, ako to celé asi vyzerá zvonku.
Predstavujem si suseda, ktorý by cez kľúčovú dierku uvidel, ako päť ľudí v čiernych plášťoch rozhadzuje rukami a mumle starobylé slová. Pravdepodobne by si myslel, že ide o skúšku nejakej podivne realistickej divadelnej hry. No v skutočnosti sa práve tam odohráva niečo, čo mení realitu – či už našu vlastnú, alebo tú, ktorá presahuje hranice bežného chápania.

A to je Selekcia: miesto, kde sa vážnosť mieša s humorom, kde sa staré učenie stretáva s novým pohľadom a kde aj tie najtemnejšie energie vedia byť priateľské, keď ich človek vie osloviť správnym tónom. Ja som si ten tón našiel niekde medzi úprimnosťou a iróniou – a zatiaľ to funguje.

Takže ak vás niekedy zaskočí pocit, že mágia je priveľmi ťažká, spomeňte si, že ani veľkí mágovia neboli vždy zamračení. A ak boli, určite mali niekoho ako ja, kto im pripomenul, že aj pri najväčšom rituáli sa smie zasmiatať. Lebo smiech, moji priatelia, je tiež jednou z foriem mágie.

S úctou a úsmevom,

C. a K. Poľný Majster Luis
alebo aby som vyhovel vrchnosti
VVK. a NVK. Poľný Majster Luis