Každé zvonenie smrti je ozvenou večnosti. Pripomína nám, že človek nie je oddelený od celku, že keď sa jedna duša rozlúči so svetom, dotkne sa to všetkých, ktorí ešte kráčajú po ceste života.
Smrť nie je výnimkou, ale pokračovaním.
Je dverami, ktoré sa zatvárajú len preto, aby sa na inom mieste otvorili znova.

Keď zvony bijú, bijú v rytme nášho vlastného srdca.
Sú volaním k zastaveniu – aby sme si uvedomili, že všetko, čo žijeme, je len okamihom medzi dvoma tichami.
Nie je to výzva k smútku, ale k bdelosti: aby sme nezabúdali, že každý deň môže byť poslednou vetou nášho príbehu, a preto stojí za to ho prežiť s pokorou a úctou.

Smrť nepatrí len tomu, koho sa dotkla, ale každému, kto ju vníma.
Preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu – zvonia tebe, mne, nám všetkým.
Zvonia, aby sme si spomenuli, že aj v prchavosti života sa ukrýva večnosť, a že v každom odchode sa skrýva tiché volanie po návrate domov.

PS:
Mág, ktorý rozumie cyklu života a smrti, sa nebojí ticha cintorínov.
Vie, že aj tam prebýva svetlo, ktoré nikdy nezhaslo – len prešlo do inej podoby.