Spoločenstvo Selekcia nie je statickým útvarom zakonzervovaným v minulosti. Je to živá duchovná línia, ktorá sa pohybuje v čase, no nestráca smer.
Je to miesto, kde sa ticho premieňa na poznanie, zasvätenie na službu a učenie na skúsenosť.

Aby však táto línia prežila, musí sa neustále pýtať:
Kto sme? Čím je Selekcia dnes? Čo je jej pravdivé poslanie v tomto svete?

Byť v tichu, no nezmĺknuť

Ticho, ktoré chráni, je základným kameňom existencie Selekcie.
Nie je to mlčanie zo strachu, ale z úcty k jemnosti poznania. Nie všetko patrí na verejnosť.

Identita členov je posvätná – chráni sa pred zneužitím, pred vonkajším pohľadom, pred egoizmom, ktorý by chcel „vlastniť“ mágiu.
Preto platí zásada: Kto je členom Selekcie, ostáva utajený. Navždy.

Len výnimočne niektorí jedinci, ako napríklad Veľkňaz Ašarat, vystúpili do čiastočnej verejnej viditeľnosti.
Všetci ostatní pôsobia v anonymite, v ústraní, v službe – nie v sláve.

Otvorenosť ako vedomý akt, nie kompromis

Aj napriek tomu však platí: Spoločenstvo nemôže zostať uzavreté v sebe.
Takéto uzavretie by bolo zradou jeho duchovnej esencie.

Poznanie má byť živé – a živé znamená schopné vstúpiť do kontaktu so svetom.
Otvorenosť Selekcie voči svetu však nie je zrieknutím sa ticha. Je to vedomý akt rozlišovania:
čo je potrebné zdieľať a čo treba ochrániť.

Zdieľame hodnoty, výzvy, myšlienky a učenie.
Ale chránime rituály, mená, cesty a vnútorné štruktúry.
Táto rovnováha medzi otvorenosťou a mlčaním udržuje Selekciu živú – duchom aj pôsobením.

Tradícia ako živý strom – nie ako múzeum

Selekcia si nesie tradíciu, ale nie ako vitrínu, ktorú nemožno otvoriť.
Tradícia je ako strom – má korene, kmeň, ale aj nové výhonky.

Bez koreňov strom padne.
Ale bez nových výhonkov uschne.

Zachovať posvätnosť tradície znamená chrániť to, čo nás spája s pôvodom:
– zasvätenie, rituálny prah, zákon rovnováhy, poznanie archetypov.

Zároveň však musíme byť otvorení tomu, čo prináša nová doba:
– nové pohľady na karmu, prístup k energetickému liečeniu, kontakt s paralelnými svetmi či iný jazyk ľudí dneška.

Skutočný duchovný poriadok nie je rigidný – je živý, no nepoddajný.
Selekcia si preto kladie záväzok: prijímať nové prvky doby len vtedy, ak nepoškodzujú duchovný zámer a nevytláčajú pôvodné poslanie.

Sebaotázka ako rituál obnovy

Každé duchovné spoločenstvo, ktoré si prestane klásť otázky o svojej identite, začne degenerovať do rituálneho opakovania bez ducha.
Selekcia si je vedomá, že čas prináša nové podoby hľadania, ale tie nesmú zničiť to, čo bolo zverené predchodcami.

Práve preto sa v Selekcii neustále kladie otázka sebaurčenia – nie ako pochybnosť, ale ako rituál obnovy.
Kto prestane hľadať, zaspí.
Kto prestane počúvať svet, uzavrie sa.
Ale kto zradí duchovno v mene pokroku, stratí podstatu.

Naším záväzkom je byť verní Zdroju, nie formám.
Formy sa menia, Zdroj zostáva.

Záver: Duchovné ticho ako forma odvahy

Selekcia kráča na hrane – medzi svetom a tajomstvom, medzi formou a podstatou, medzi minulosťou a prítomnosťou.
Jej úlohou nie je prispôsobiť sa svetu, ale odpovedať mu – bez toho, aby stratila samu seba.

A práve preto musí byť:
• otvorená v myšlienke,
• živá v učení,
• tichá v menách,
• a pevná vo svojom duchovnom jadre.

Lebo mágia bez rovnováhy sa mení na chaos
a spoločenstvo bez ducha sa mení na prázdnu schránku.

Selekcia bude existovať, kým bude schopná niesť svoj plameň – aj v tichu.
A každý, kto ho pocíti, vie, že nie je sám.

Autor: Luis