Povedal by som, že to bola náhoda, ale keďže náhody neexistujú…

Musím sa priznať, že si už nespomeniem, ako som sa prvý raz dostal k blogom Selekcie.  Ich obsah bol však niečím, čo som dlho hľadal a nikde nenachádzal. Mnohé články som čítal s úžasom, občasnými fackami prekvapenia a neraz aj s otvorenými ústami. Nakoniec ma inšpirovali k podaniu prihlášky do Spoločenstva.

Chvíľku to trvalo, no nakoniec sa v mojej schránke objavil e-mail s menom, ktoré som poznal z blogov. Nasledovalo pár príjemných telefonátov a dátum osobného stretnutia, ktoré trvalo vyše dvoch hodín a o čom vlastne bolo? O všetkom. O tom, čo by ma čakalo po prípadnom prijatí, o čom je Spoločenstvo a o množstve vecí, ktoré ma zaujímali. Majster Theos mal so mnou dokonalú trpezlivosť a keď som odchádzal zo stretnutia, mal som pocit, akoby som si len tak zašiel na čaj s kamarátom. Vtedy som si povedal, že ak je takýto človek členom, je možné, že to bude moja krvná skupina.

Nasledovali dni čakania, či mi potvrdia prihlášku, no jedného dňa mi Majster Theos telefonoval s tým, že ak by ma prijali, bolo by fajn, aby som si išiel dať zobrať miery na plášť. O.K. Žiadny problém. Znamenalo to totiž stretnutie s ďalšou osobou zo Spoločenstva. A ja som bol ukrutne zvedavý.

Majster Theos mi trochu poopravil moju predtuchu, s kým sa mám stretnúť, no to vôbec neubralo na tom, ako som sa na stretnutie tešil. Muž, ktorý prišiel bol odo mňa starší, ale opäť to bol uvoľnený rozhovor s pocitom, ako keď stretnete kamaráta po dvadsiatich rokoch, sadnete si na kávu a  voľne pokračujete v debate, ktorú ste kedysi nedokončili na detskom ihrisku.  Pri odchode zo stretnutia som vedel, že byť súčasťou Selekcie bude pre mňa česť.

Keď prišlo potvrdenie o prijatí, bol som šťastný, že mi nezatvorili dvere pred nosom. A to už bol len krok k ďalšiemu stretnutiu, kde  nechýbali ani moji budúci spolužiaci, opäť úplne pohodoví ľudia.

Cestou na miesto ceremónie prijatia sme diskutovali, ako sa naša skupina bude volať a prakticky jednohlasne sme sa zhodli na názve  Lux.  Prešli sme lesíkom na miesto, kde sme si obliekli plášte, pokochali sa vychádzajúcim mesiacom a  mali čakať na svetlušku.

Keďže som mal ísť prvý, neochvejne som hypnotizoval tmavý otvor, kde sa mala zjaviť a v duchu nadával, že som si nedal okuliare do diaľky. So silnejúcim šerom silnela aj moja schopnosť zaostriť a tak som tŕpol, aby som svetlušku neprehliadol. Našťastie sa v priestore zrazu objavil lampáš a ja som vyrazil.

Vstúpil som do priestoru ticha. Cesta bola lemovaná len horiacimi sviečkami. Ako pekne horia, napadlo mi. Bol som prekvapený, že ich plamienky, vzhľadom na miesto, kde sme, dôstojne horia a netrepocú sa. Čakal by som, že tu bude prievan, no vzduch akoby stál. Išiel som v tesnom závese za svetluškou a počul len kroky a vlastný dych.  Cestou, ktorá pripomínala katakomby, som si občas všímal stáť v rôznych výklenkoch čierne postavy v plášťoch. Teraz som bol jednou z nich. No zároveň ešte nebol.

Prvá trojica majstrov ma uznala za hodného napiť sa z nápoja pravdy a ja som tak bol čoraz bližšie k prijatiu. Zrazu som stál v miestnosti, kde ma ceremoniár postavil gestom k stene. Poslušne som zaparkoval a žmúril po miestnosti. Pomaly prichádzali moji kolegovia. Všetci zvládli skúšku. Odľahlo mi, že ideme spolu ďalej. 🙂

Začali prichádzať členovia Selekcie. Temné postavy v plášťoch, do tvárí sme si nevideli. Prišli najvyšší predstavitelia Spoločenstva a ja som ostal obarený. Zalial ma pot a to nielen tým, ako bolo v miestnosti teplo, ale preto, že hlas, ktorý začal výmenu časopriestoru som dobre poznal. Bol to šok, ale príjemný. 🙂

Či som cítil tiene a sily, ktoré strážili priestor, zapečatenie priestoru? Neviem. V tej chvíli som vnímal slová príhovoru o tom, že začína nový život. Uvedomil si, že vo svete, v ktorom som žil, končím. Stanem sa niekým iným. Hermesom. Spoznám nové veci a precítim ich. Objavím nový svet. Omnoho väčší ako je len ten, ktorý vnímame tak oklieštene pomocou piatich zmyslov. Je to risk, ako každé nové narodenie sa do nového sveta.

Prišiel mierny závrat. Ale čo to bolo? Jasné, teplo, vydýchaný vzduch, to bude ono. Alebo žeby nie? Očami som prešiel po postavách, ktoré vznešene stáli a napadlo mi, že odpadnúť by bola dosť hanba a tak som sa prudšie nadýchol a snažil si uchmatnúť viac kyslíka.

Napriek tomu som cítil hlboký pokoj. A úprimne, neviem čím to bolo spôsobené. Pretože stáť v podzemí, v prítomnosti neznámych postáv v čiernych plášťoch a pri sviečkach, by som bol za bežných okolností čokoľvek, len nie pokojný. Dokonca mi tu bolo tak príjemne, až sa mi po odpečatení priestoru ani nechcelo odísť.

Smerovali sme však do centrály Selekcie, ktorá sa nám prvý raz otvorila. V plnej kráse, s množstvom kníh, alchymistických nástrojov a vône.

Tu sme celá skupina Lux s Majstrom Theosom a Najvyšším Veľkňazom Ašaratom rozoberali prvé dojmy a zážitky. Atmosféra bola príjemná, uvoľnená. A aký bol Najvyšší Veľkňaz Ašarat? Zrazu sedel vedľa mňa a usmieval sa. Bol zábavný, príjemný a ľudský.  Keď povedal, že si našu skupinu berie pod krídla, fakt som sa veľmi tešil. Bol som rád, že to je on, bola to česť. Pretože už od nášho prvého, trochu nezvyčajného stretnutia, som ho vnímal ako zaujímavého človeka.  No a keď pomocou energie rúk zhasol horiacu sviečku, bol som rád, že sedím. „Celkom sila toto tu,“ povedal som si.

Noc bola krátka, pretože ráno sme sa stretli a spoznali nových kolegov. Zoznámili sme sa s blogmi, ako používať e-mail, písať príspevky, nasledoval krátky exkurz do teórie liečiteľstva, ktorou nám Kňaz spoločenstva Thalassa dal malú chuťovku o tom, čo nás čaká.

Po obede nás čakalo stretnutie s Majsterkou Nižšieho Rádu Maat. Tešil som sa naň už od chvíle, keď som práve jej odpovedal na otázky počas ceremoniálu prijímania a bola to jediná osoba, ktorej som pri gratulácii k prijatiu na malú chvíľu pozrel do očí. A opäť tam bol ten pocit, že možno niekedy v budúcnosti môžeme pokračovať v „niekedy“ začatej konverzácii. Ktovie?

Zodpovedala nám mnoho otázok o práci v mágii a predstavila plány výučby a ja som sa už začal tešiť na skutočné hodiny.

Bol to úžasný víkend, ktorý pomaly začal meniť to, ako začínam pozerať na svet. Preto chcem poďakovať všetkým, ktorých som videl aj nevidel, ale boli tam  a spravili tento deň, ktorý všetko zmení, tak úžasným. Ďakujem za prípravu aj za to, že ste ma prijali medzi seba.

Na záver ešte jedna náhoda, ale keďže náhody neexistujú…

Keď som prišiel domov, iba narýchlo som vybalil tašku, pretože som potreboval niečo súrne dokončiť. Lenže len čo som si sadol k počítaču, pes ma začal nástojčivo ťahať na venčenie. Zobral som prvé tričko, čo som mal poruke a vybehol s ním von. Na lúke kde sme sa prechádzali ma zrazu oblial taký zvláštny pokoj. Také príjemné pocity. Vtedy som si uvedomil, že náhodou mám na sebe tričko z prijímacieho ceremoniálu, lebo náhodou som ho nedal ešte do prania. Bol to zvláštny pocit. Ako keby trošku hrialo. Alebo to iba moja fantázia? Lenže som si uvedomil, že v známom prostredí, kde zmysly nemusia hltať všetko navôkol, ostanú tichšie, lebo všetko poznajú. A možno práve vtedy sa dajú vnímať veci aj inak. Viac precítiť, že je niečo predsa trochu iné ako býva obvykle. Ale ktovie… 🙂

Tagy: ceremonial, cesta mága, selekcia, Zamyslenia