Niekedy sa v mysli zastavím a obzriem späť iba preto, aby som sa usmial a povedal niekde do vesmíru úprimné ďakujem. Tak to bolo aj v sobotu 6.októbra v noci, keď som sa vracal domov po akcii Singapur.

E-mail s prosbou o účasť na akcii som trikrát zmazal, kým som ho Ašaratovi nakoniec poslal.  O podobných akciách Hister a Benedikt som už čítal na blogoch aj v Kronike a teraz tu bol oznam o ďalšej. Čože? Pár týždňov po tom, čo som sa stal členom Selekcie? A čo by som tam asi tak robil? Veď za mnou v tom čase nebola ešte ani jediná oficiálna prednáška. Ale zvedavosť a túžba po poznaní boli silnejšie.

Koniec koncov práve ony ma priviedli aj do  Selekcie a tak som poslal moju prosbu o účasť. Nič som nečakal, iba  to, že budem slušne odmietnutý. Veď jediné, čo by som na akcii dokázal robiť sú starosti. No nakoniec sa ukázalo, že môžem prísť. Áno, už len to bola pre mňa pocta. A hlavne preto, že zrazu som sa necítil ako niekto nový, ako niekto koho treba nechať vyzrieť, ale ako súčasť spoločenstva. Tešil som sa a už od začiatku a vedel, že táto akcia je pre niekoho úplne iného, ale pre mňa samotného bude mať viac rovín.

Keď som dorazil, s kolegyňou Vhiolyntou sme kráčali po ceste ku kaštieľu a srdce som mal v krku. Nie preto, že by som sa bál, ale v duchu som počítal. Podľa zoznamu malo byť na akcii oveľa viac ľudí, ako som za krátky čas v Selekcii spoznal. A bolo ich ešte omnoho viac, ako som čakal.

Theos nám pri vstupe podal úsmev a dodal odvahu, hore svahom sa kráčalo ľahšie. Zrazu som sa ocitol v kruhu nových ľudí a mne nenapadlo nič lepšie, iba sa predstaviť a bol som rád, že sa mi pomaly predstavili aj oni. A mne sa ku každému menu automaticky priraďovali ich blogy, texty, články, cez ktoré som ich poznal.

Niektoré rozhovory boli ešte opatrné, iné úplne prirodzené. A potom prišla Zea so sviečkami. Starostlivo nám vysvetlila, čo budeme počas rituálu robiť. Slnko pozvoľna zapadalo, prišiel čas vstúpiť do podzemia kaštieľa. Voľné rozhovory ustali. Priestor naplnila atmosféra bázne. Pomaly a mlčky sme si obliekli plášte. Občas bolo počuť hlasy, prestali sme si vidieť do tvárí. Nasadili kapucne a čakali kým sa všetko začne.

Mantru, ktorú nám Zea kázala v mysli opakovať, ak by nám počas rituálu nebolo dobre, som zabudol v tom momente, ako ju vyslovila. Čím som sa vlastne dokonale poistil, že dnes mi zle byť nemôže. 🙂

Našťastie ani nebolo. Keďže som bol pokojnejší ako počas prijímacieho ceremoniálu, bol som viac naladený na okolie. Nevedel som, čo čakať. Privolali sa tiene, svet temna, zapečaťoval sa priestor, vyslovovali sa slová, ktorým som nerozumel, otvorila sa brána smrti a kolegyňa povedala, že smrť je prítomná. Trochu ma zmrazilo, že to bude dnes asi dosť husté. Aj bolo.

Všetky sily sa sústredili na pomoc klientke, kvôli ktorej sa akcia organizovala. Keď najvyšší veľkňaz povolal dušu nedávno zosnulého, cítil som sa prekvapivo bezpečne. Možno aj vďaka tomu, že jej prikázal, aby sa ani neprejavila, ani nikomu neublížila. V podstate bol priestor plný smrti a mŕtvej duše, tieňov, temna. A ja? Pozoroval som plameň sviece, vnímal okolie, počúval slová a samého ma prekvapovalo, ako sa tu príjemne cítim. Hoci predo mnou bola otvorená brána smrti, najvyšší veľkňaz pracoval so zosnulým, priestor strážili tiene… No skrátka bežná spoločnosť na sobotný večer. 🙂

Niektoré slová sa mi zlievali dokopy, niektoré mi nedávali zmysel, kým som pochopil, že ich netreba vnímať len ušami. Nechal som čas voľne plynúť. Nevnímal som každé slovo, ale priestor ako taký. V jednom momente, keď najvyšší veľkňaz išiel robiť niečo medzi životom a smrťou, v strede miestnosti sa vytvoril kruh, prestal som vnímať priestor ako doteraz. Vo mne ani v mojom okolí sa nemenilo nič. Nikto nezhasol sviecu, nikto neubral svetlo, no predo mnou bola temnota. Postavy som už nevedel rozlíšiť. Bolo to pre mňa zvláštne. Chvíľku som si myslel, že je to len očný klam.  Nebol. Bolo to niečo ako malá čierna diera, ako tma, ktorá z priestoru vysáva svetlo. Neviem, či to bolo dobré alebo zlé, ale bol som rád, že tam nie som a je to relatívne dosť ďaleko odo mňa.

Že to nebol len očný klam  viem aj preto, že bez toho, aby sa čokoľvek zmenilo, som zrazu postavy videl opäť jasne. Dovidel som na osvetlenú protiľahlú stenu a z vnímania ma prebudili slová o umytí tváre v krvi dievčatka. Tento obraz bol pre mňa najsilnejším slovom, takým zvláštnym spôsobom blízkym, ktorý ešte aj dnes vo mne vzbudzuje isté asociácie. Neviem, čoho je to obraz, ani aký má význam, ale bol dosť silný na to, aby som sa opäť vrátil k tomu, že som vnímal slovo.

Zvyšná časť rituálu bola z môjho pohľadu v znamení omnoho väčšej ľahkosti. Akoby temnota odišla. Ostali len slová, sviečky a nakoniec sa odvolala aj smrť, uzatvorila brána smrti a Maat odpečatila priestor. Tento moment som už nijako nevnímal ani nepreciťoval. Pre mňa akoby niečo zvláštne ťaživé už odišlo pred niekoľkými minútami.

Prežili sme všetci. Dokonca som mal pocit, že som ani nič nepokazil. Kým som sa skoro nechytil horieť od čajovej sviece. Našťastie Theos nado mnou stále bdie 🙂 Všetci sme sa ako jedna rodina zišli okolo najvyššieho veľkňaza Ašarata a rozprávali svoje dojmy. V tom sme pokračovali aj po vystúpení z podzemia. Noc už bola v plnom prúde a nad nami sa rozlievali tisíce hviezd. Bol to krásny pohľad, ktorý bežní mestskí ľudia veru obvykle nevidia. A ja som toho videl počas jedného večera viac ako dosť. Videl som kolegov pri reálnej práci. Videl som, že v priestore sa niečo deje. Neviem čo, neviem prečo, ale to v tom momente to pre mňa ani nebolo dôležité. Omnoho dôležitejší bol ďalší stupienok pre moju dušu empirika, že veci mágie fungujú.

V neposlednom rade to bolo moje prvé stretnutie s väčším počtom členov spoločenstva tvárou v tvár. A zistil som, že sú to ľudia, ktorých spája jedna krvná skupina. S niektorými sme prehodili viac slov, s niektorými len pár neistých pohľadov, ale tak to má byť.

Keď sme sa lúčili, mne sa vôbec nechcelo odísť. Toto vôbec nebola akcia o nás. Bola o klientke, ktorej myslím, že kolegovia pomohli. Ale tak to chodí všade. Jedna jediná vec má pre každého svoj význam a pre mňa mala veľký. Úsmevy a objatia, ktoré ostávali v pamäti dlho predlho, som si zobral na cestu. S niektorými sme si rovno povedali, že sa musíme vidieť čo najskôr a s niektorými sme si to nepovedali, ale verím, že to tak bude.

Keď som na ceste domov vyšiel na hlavnú cestu, pridal plyn, cítil som vďaku, bázeň a hoci auto smerovalo opačným smerom, premkol ma pocit, že som na správnej ceste.

Tagy: cesta mága, Mágia, magická prax, okultizmus, spoločenstvo Selekcia