Chcem týmto príspevkom pokračovať v téme „Umieranie a blížiaca sa smrť“. Možno to nezaujme každého, ale je to realita pre nás všetkých.

Umieranie je prekročením prahu, ktorý oddeľuje od seba ríšu života a ríšu smrti. Tieto dva svety nie sú odlíšené priestorovo, ide tu skôr o rozdielne stupne vnímania, alebo vedomia.
Umieranie je cesta, smrť je cieľ. Pozemská smrť nie je nič iné, ako zrodenie sa do duševnej domoviny, do príslušného paralelného sveta z ktorého sme prišli na terajší svet, teda vrátiť sa domov.

Mágia a jej rozsah sa len ťažko dá obsiahnuť len v jednom pozemskom živote. Mág na svojej ceste musí prekonať množstvo prekážok. Tou najväčšou na začiatku jeho cesty je on sám.

„Najväčší boj, ktorý musí mág zvládnuť je boj seba samého so sebou samým.“

(NVK Ašarat) 

Každý z nás, kto sa vydáva na cestu na Ohnivú horu, musí niekde začať. Na tom začiatku je jeho vnútro celé obalené a zaťažené. Určite vás napadlo, čím obalené, čím zaťažené? Odpovedať si ale môžete len sami. Najjednoduchšia odpoveď by bola – životom. Pod týmito slovom si môžeme konkrétne predstaviť každý niečo iné, tak, ako to naozaj pre každého z nás predstavuje niečo iné. Vrstvy, ktoré sú navrstvené na našom vnútri, ako jednotlivé vrstvy na cibuli, nás od nášho vnútra vzďaľujú, komplikujú nám cítiť energiu, upokojiť si myšlienky, kontrolovať si svoje emócie vnímať vlastnú dušu. Je len na nás, ako sa postavíme k práci so svojím vnútrom. Nazval by som to vyrovnanosťou a prijatím samého seba. Všetkého, kým sme, ako dobrými stránkami, tak aj tými menej príjemnými. Keď sa poznáme a sme si vedomí svojich nedostatkov ako aj silných stránok, môžeme obe tieto poznania využiť k tomu, aby sme mohli na svojej ceste napredovať.

K napísaniu majstrovskej práce na tému „Umieranie a smrť“ ma oslovila, okrem môjho vlastného záujmu, aj kniha Ašarata a Tary „Za závojom smrti“. Pri čítaní tohto diela sa mi rozšírili poznatky o pohľad na umieranie, smrť, pochovávanie, posmrtný život, znovuzrodenie, teda na smrť ako takú od jej prvopočiatku, cez spôsob akým prichádza, ako ju človek cíti, prežíva a vníma, … a ukázala mi, že smrťou život naozaj nekončí. Preto je smrť daná človeku, aby sa, keď už myslí na jej nevyhnutnosť, naučil chápať svoju bytosť, naučil sa pretvárať seba a svoju podstatu, ceniť si vymedzeného času pre duchovné dozrievanie. Smrť, to sú len určité dvere do skutočnej reality. Skutočný život, myslím si, je na „druhej strane“, pretože keď človek zomrie, v podstate sa zobudí. Keď človek „zomrie“ a spozná tú druhú stranu, už ne-chce ísť späť.

Koho napadne pri slove Introspekcia, pravý význam tohto slova? Dokáže ale jediné slovo skutočne úplne opísať plný význam poznania, skrývajúceho sa pod prácou so svojim vnútrom?

Niekoľko ročná práca, mi ukázala len jedno. Nie je asi možné niekedy sa prestať učiť niečo nové, pri práci na sebe. To ako dnes vnímam to kým som, nebude rovnaké ako to, ako budem vnímať sám seba zajtra ráno.