Vnútorná sila nie je niečo, čo môžeme mať len tak.
Je to plameň, ktorý v nás horí ešte skôr, než sa prvýkrát nadýchneme.
Nie je to odvaha bez strachu, ale poznanie, že aj strach je súčasťou cesty.

Každé spoločenstvo, ktoré si ctí kontinuitu, vie, že svetlo učenia musí byť odovzdávané ďalej.
Tak ako sa poznanie raz dotklo nás, aj my ho raz musíme odovzdať tým, ktorí prichádzajú po nás.

Tu na blogoch sa už objavilo viacero príspevkov o kolegoch zo Selekcie, no dnes som sa rozhodol napísať o niekom, kto je momentálne síce málo viditeľný, ale vždy pripravený „spríjemniť novým členom a žiakom život“.
Nie spôsobom, ktorý by čakal niekto pohodlný – ale spôsobom, ktorý človeka donúti myslieť, cítiť a reagovať.
Reč je, samozrejme, o Luisovi, ktorého mnohí poznajú ako tichého pozorovateľa… až dovtedy, kým sa rozhodne prehovoriť. A vtedy sa začnú diať veci.

Bez tradície by sa aj ten najmocnejší kruh zmenil len na skupinu jednotlivcov, ktorí stratili spoločný rytmus.

Tradícia je pamäť spoločenstva, jeho srdcový tep a spojenie so všetkým, čo bolo, je a ešte len bude. Zákony a predpisy dávajú poriadok, ale obrady a tradície dávajú zmysel.
A práve preto majú v Selekcii svoje nezastupiteľné miesto.

Predslov k Védam

Védy som vždy vnímal ako hlas pradávneho poriadku, ktorý nezanikol, iba bol prekrytý nánosom času. Nie je dôležité, z ktorej krajiny pochádzajú – dôležité je, že nesú jadro poznania, ktoré je blízke aj našej práci v Selekcii. Učia nás o harmónii medzi človekom a vesmírom, o sile zvuku, mantier, o zákonitostiach karmy a o ceste duše.

Každé zvonenie smrti je ozvenou večnosti. Pripomína nám, že človek nie je oddelený od celku, že keď sa jedna duša rozlúči so svetom, dotkne sa to všetkých, ktorí ešte kráčajú po ceste života.
Smrť nie je výnimkou, ale pokračovaním.
Je dverami, ktoré sa zatvárajú len preto, aby sa na inom mieste otvorili znova.