S odstupom času si spomínam aj na ďalšie momenty. Vyrastal som pod kopcom, na ktorom sa týčil jeden starý kaštieľ. Ako každý takýto kaštieľ, aj tento bol opradený históriou, legendami o tajomných chodbách a o stej komnate, ktorú nebolo vidno. V tom čase neboli tie chodby žiadnym tajomstvom, keďže sme v tom veku poznali každé zákutie a každú tehlu toho kaštieľa. Zobraziť celé »

Pozerám japonský hororový seriál s názvom Hell Girl, ktorý je známy…aspoň v japonsku 😀
Proste je tam hlavná hrdinka a to je Dievča z pekla. Žije so svojou starou mamou teda niekde v paralele, kde má svoj dom v nádhernom prostredí a je to harmonické. Zobraziť celé »

Takýmto zvláštnym spôsobom som dosiahol vek 10-11 rokov a vtedy do môjho života vstúpil človek, ktorého tu budem spomínať častejšie. Samozrejme vás asi zaujíma, či som sa niečo počas tých rokov učil. Keď si vezmete, tak človek, ktorý mi prvýkrát niečo dal, zomrel, keď som mal 5 rokov a zrazu som sa ocitol vo veku 10 rokov a chcem opisovať niekoho ďalšieho. Zobraziť celé »

Jeden deň zomrieme všetci. Toto je spoločné v nás všetkých, ako aj to, že sme sa jedného dňa narodili a prvý raz sa nadýchli. Sme si vedomý toho, že zomrieme ? Alebo žijeme bez rozmýšľania nad smrťou lebo sa jej bojíme ? Sme príliš moderný na kontakt so smrťou. Je to už pre nás niečo, čo je hrozné a neakceptovateľné v našej spoločnosti. Zobraziť celé »

Dá sa povedať, že tu niekde nastala smyčka, lebo obdobie potom ubiehalo skoro až normálne. Žil som si svoj detský život a ohuroval ľudí vecami, ktoré nechápali. Škôlka bola minulosťou a začalo sa niečo, na čo spomíname ako na prvé krôčiky na základnej škole. Ako každého prváčika ma niekto musel odprevádzať do školy a samozrejme niekto ma po vyučovaní vyzdvihnúť. Po nejakom čase bolo to doprevádzanie čoraz kratšie, aby sme sa učili samostatnosti. No a tu niekde sa začína ďalší z momentov, ktorým som priviedol dospelých na pokraj zúfalstva z toho, že nechápu a z toho, aký strach zrazu o mňa mali. Zobraziť celé »

O niekoľko rokov som sa hral na jednom dvore so svojimi príbuznými a manželka tohto pána bola práve tesne pred smrťou. Bola vo svojej izbe u dcéry, ktorá ju posledné roky opatrovala. Ako dieťa som si veľmi neuvedomoval svoje schopnosti a preto mi pripadalo úplne prirodzené, že som sa díval cez zavreté dvere do miestnosti, kde bola jedna moja príbuzná, malé dievčatko v mojom veku, (vzhľadom na okolnosti jej zmením meno) a povedal som dospelým, ktorí boli okolo nás: “Zavolajte Bebu von, lebo starkej padá ruka (tak som ju volal, aj keď to nebola moja starká) a ona o chvíľu zomrie a keď to Beba uvidí, tak sa strašne zľakne a bude revať.“ To, čo nasledovalo potom, si veľmi presne pamätám. Zobraziť celé »