Sedím na posteli vo svojej izbe v mnoho poschodovom paneláku v jednom z veľkých sídlisk. Čakám… čakám na to čo príde resp. čo ma prísť zamýšľam sa nad ubehnutým dnom, nad prežitými chvíľami, nad určitými zákonistosťami. Som unavený, a znechutený. Sadám si pohodlnejšie a začínam uvoľňovať svoje telo. Vnímam postupne každú jeho časť od prstov na nohách až po temeno hlavy. Cítim ako mi dych napĺňa pľúca, ako srdce pumpuje krv do jednotlivých častí tela, vnímam povrch kože. Vnímam okolie, nielen štyri steny ohraničujúce moju izbu, vnímam ruch a život veľkomesta, jeho typickú vôňu, zvuky ktoré ho vystihujú, ľudí okolo čo venčia psy.
Postupne klesám hlbšie a hlbšie, moja myslel sa uvolňuje a okolie ustupuje do úzadia. Odpútavam sa od tohto miesta a času a smerujem na miesta iné. Ocitol som sa na vrchole starého už dávno nepoužívaného kameňolomu pod ktorým sa nachádza dedinka. Dívam sa ako na oblohe lieta akýsi dravec, ktorý práve hľadá svoju ďalšiu korisť. Ako ho tak sledujem ako si lieta cítim jemný závan vetra. Snažím sa vnímať ten vietor ako ma ofukuje a čoraz silnie. Preciťujem tento vietor, nechávam nech prúdi cezo mňa a len ho pozorujem a vnímam. Zžívam sa s vetrom stávam sa jeho súčasťou a nechávam sa unášať. Uvedomujem si, že letím. Vychutnávam si tieto chvíle, letím nad kameňolom dívam sa dole, vidím skaly, vidím stromy, a vietor ma unáša ďalej. Vidím dedinu, ľudí ako sa naháňajú ako mravce čo zháňajú potravu, domy. A vidím aj dravca avšak už nie hore v oblakoch ale vedľa mňa. Sledujem tu ľahkosť akou plachti a vychutnávam si pocit, ktorý on zaživa stále. Vietor ma zanáša naspäť nad kameňolom a nad les vedľa neho. Prelietam ponad les, sledujem potôčik v ňom tečúci a sledujem tu celu nádheru, som úplne uvoľnený a zžitý s vetrom. Postupne cítim ako ma to ťahá späť na zem. Snažím sa vychutnávať posledne chvíle letu no cítim ako ma to viac a viac ťahá dole. Zrazu sa ocitám na mieste kde som stal na začiatku avšak obohatený o neuveriteľné pocity, o tu ľahkosť, bezstarostnosť vetra. Snažím sa ten pocit zachovať si čo najvernejšie. Viem, že už nikdy nebudem vnímať veci ako doteraz. Budem mať na ne aj iný pohľad, pohľad z výšok. Ako tu tak stojím vidím dravca ako ešte stále hľadá svoju korisť a pokojne si krúži vo výškach. Cítim jemne pohladenie vánku. Ďakujem vetru za tieto chvíle a za poznanie.
Pomaly sa lúčim s týmto miestom, viem však že ešte sa sem mnohokrát vrátim pre ďalšie a ďalšie poznanie.
Opúšťam toto miesto a vraciam sa späť. Začínam vnímať typické zvuky a ruch veľkomesta a cítim že sa pomaličky preberám. Nebránim sa tomu, ide to pekne postupne a pomaly začínam cítiť jednotlive časti tela od hlavy až po končeky prstov na nohách. otváram oči a znovu sa ocitám v tom istom kolobehu života veľkomesta avšak obohatený o cenne poznanie.

Buro

Tagy: meditácia