Deň sa začal ako desiatky výučbových stretnutí pred ním. Zišli sme sa v priestoroch kaštieľa, ktorý už dávno stratil svoju pôvodnú podobu. Nebola to žiadna útulná sieň – len kamenné múry bez okien a dverí, otvorený priestor, kde sa konali naše vyučovania, rozhovory, či občas prijímanie nových členov. Atmosféra bola strohá, ale na to sme boli zvyknutí.
Všetko nasvedčovalo tomu, že nás čaká ďalšie popoludnie podobné mnohým predošlým.

Často rád som sa v úvodoch Selekcie zúčastňoval výučby, hoci som tam nebol priamo ako prednášajúci, ale skôr ako prísediaci majster. V tých časoch to bolo tak, že študentov bolo veľa a učiteľov málo. Neraz sa stalo, že majster, ktorý dostal za úlohu viesť výučbu, sa s témou oboznámil sotva dve hodiny predtým, ako mal prednášať.

Mágia nežije v rukách, ale v duši, ktorá vie, kedy konať a kedy čakať. Najväčší rituál sa vždy odohráva v srdci, nie v chráme. Kto sa bojí vlastného tieňa, nikdy nezapáli svetlo poznania – a predsa práve v tieni sa rodí sila, ktorá vedie k múdrosti.

Bolo to jedno z tých stretnutí, ktoré sa konali pri príležitosti prijatia nového kolegu. Tentoraz medzi nás prichádzal Ascher – a dnes už všetci vieme, že svoju cestu dotiahol až na Veľkňaza.

Keď som sa prvýkrát ocitol v Selekcii, myslel som si, že tu budeme celé dni stáť vážne v kruhu, zamračení ako sochy, a šepkať tajomné zaklínadlá. Pravda, občas to tak aj vyzerá – ale len dovtedy, kým niekto nezakopne o vlastný plášť alebo sa nerozhodne postaviť sviečku na miesto, kde nemá šancu prežiť ani tri sekundy.

Je to ťažké, ale život patrí živým. Záhrobie patrí mŕtvym.
Aj, preto sa nevieme navštevovať, lebo sú to dva odlišné svety dve odlišné formy bytia, a ak sa ocitneš v záhrobí pochopíš.