Na zaciatku bol mali chlapec. Od detstva dostaval všetko na zlatom podnose. Žíl vo svojom svete ilúzii a seba klamov. Ako roky prichádzali nemusel sa o nič starať. Čokoľvek sa udialo v jeho živote všetko za neho riešili iní, alebo sa to riešilo samo.

Jeho rodina mala dobre postavenie, navonok ideálny svet. V čase dospievania chlapec opustil svoju rodinu. Ešte si to neuvedomoval ale postupne vstupoval do reálneho sveta. Odišiel do iného mesta kde dostal prácu za ktorú by iný dali čokoľvek. Toto si on neuvedomoval , stále žíl na základe svojho mena nie na základe svojich skutkov. Po krátkom čase začal dostavať prvé rany od života. Okolie, nie to v ktorom bol, ale to kam sa chcel dostať ho neprijalo. Aspoň tak si to myslel. Dvere ostávali pred nim zatvorene, keď sa aj otvorili nikdy neprekonal prach dverí . Mohol iba nakuknúť a to iba do tej doby kým si ti čo boli vo vnútri nevšimli že sa pozerá a dvere zatvorili. Nedokázal to pochopiť, veď predsa on je XY . Ale to nikoho tam nezauimalo. Prešiel určitý čas . Za ten čas spoznával svoju robotu. Čo a ako a kde ma . Vo vnutry túžil prechádzať dvermi mat od nich kľúče, pracovať s danými osobami a byť s nimi za jedno. Jedného dna sa dvere otvorili a ten čo bol za nimi prišiel ku chlapcovi. Prebehlo mu hlavou kopec myšlienok . Dana osoba sa pri ňom zastavila ani sa na neho nepozrela len mu povedala že ma špinu v kancelárii a nech mu ju chlapec uprace. Chlapec sa cítil ponížený bez slova sa postavil a išiel upratať kanceláriu. Keď skončil oznámil to danej osobe ta sa postavila a odišla do svojej kancelárie zavrela dvere, chlapec ostal stáť pred dverami. Kancelárií bol viac a podobne situácie sa opakovali pravidelne. Jedného dna si chlapec pri upratovaní kancelárií všimol kopec papierov a knižiek na stole. Hlavou mu prebehla myšlienka alebo lepšie povedané obraz. Bez slova odišiel z kancelárie, sadol do auta a navštívil jednu dielnu. V dielny nakreslil obraz toho čo chce aby mu vyrobili.

O niekoľko dni sa do dielne vrátil zobral to čo tu bolo pre neho vyrobene a postavil sa pred kanceláriu. Zaklopal, človek na druhej strane otvoril a nechápavo pozrel na chlapca, kopec naradia a veci čo mal okolo seba. Spýtal sa ho čo to ma znamenať. On mu povedal že nechal pre neho vytvoriť poličky aby si mal kam odkladať papiere a knižky. Dana osoba sa potešila, vpustila chlapca dnu . Pomohla mu preniesť všetky veci do kancelárie . Počas toho ako prenášali veci a začali postupne montovať police sa začali otvárať ďalšie kancelárie . Osadenstvo iných kancelárii boli zvedaví čo sa robí a odkiaľ ide taký hluk ktorý narúšal inak kludné a pokojné prostredie. Chlapec sa pohyboval po kancelárií , montoval poličky . Počas toho sa rozprával s osobou ktorej patrila kancelária . Nevnímal čas , nevnímal to že je v mieste kde chcel byt a hovoril s ľuďmi s ktorými chcel už dávno hovoriť. Ľudia s iných kancelárii začali pomáhať . Popri tom brali chlapca do svojich kancelárii diskutovali s nim o tom čo by aj oni potrebovali pre seba. Chlapec si to zapisoval , pripadne sám dával návrhy čo a ako by sa dalo jeho možnosť totiž boli obmedzene . Ale aj to sa začalo meniť. Popri zháňaní veci čo potreboval sa dostaval ku novým kontaktom. Postupom času sa chlapec začal pohybovať voľne po celom objekte. Žiadne dvere mu neboli zatvorene žiadna osoba nech bola na akom kolvek poste sa mu nevyhýbala . Postupom času si ľudia v kanceláriách začali chlapca volávať na výpomoc či už v kancelárií alebo mimo objekt. Ani mu to neprišlo nejak moc zvláštne , robil si len svoju prácu. Osoby s kancelárií ho začali brat ako rovnocenného aj keď ich relatívne postavenie bolo ďaleko vyššie ako chlapcovo.

Nemuseli sa starať o to kde zoženú to čo potrebujú pre svoju prácu, ako sa dostanú tam kam potrebovali. Ukazovali a učili chlapca nove veci , veci ktoré ovládali oni . Postupne začal preberať veľa cinosti ktoré dovtedy museli robiť ľudia s kancelárií sami. Tým im dával viac času na ich prácu , mohli sa zamerať na svoju odbornosť a doťahovať chlapcovu prácu do konca. Už neboli ľudia s kancelárie už boli kolegovia. Stratil sa rozdiel medzi ním a nimi. Nie v postoch , tie ostali tak ako predtým . Každý mal svoju prácu a každý vedel na koho a s čím sa ma obrátiť . Aj teraz je veľa dverí a zámkov ktoré sú pred nami zatvorene. Je na každom jednom čo urobí pre to, aby sa cez ne dostal dnu. Na druhej strane si je treba uvedomiť aj to, že tie dvere sú zatvorené pre bezpečnosť toho, kto tam nemá prístup. Na všetko je treba čas. Ľudia za dverami často čakajú na vhodný čas kedy ich otvoria a ten, čo čaká pred dverami vojde dnu bez toho, že by sa museli obávať o jeho zdravie ako fyzické tak psychické.

Tagy: EGO