Roky bežali ako keby mali vietor v plachtách.
Po meste kráča starý muž a len tak bezcieľne ide do maličkého obchodíku. Hm kedysi chodil do toho najdrahšieho reťazca a ukazoval na kohúťom tele pávie perie a že on na to má sa tam len tak premávať aj keď nič nepotrebuje, ale vtedy už bol skoro úplne sám a tu aspoň budil dojem, že je vzorný a stará sa o tých najbližších, čo mu ostali lebo ho ešte potrebovali. A u náhodných bývalých chcel vyvolať dojem sily, čo však už bola len ilúzia v jeho mysli, ale on si to vtedy ešte nepripúšťal.
Ale aj toto je už tak dávno preč.
A terajší mladí ľudia si vôbec nevšímajú a sú ako iní mladí hrdí a arogantní pretože je ich veľa a v jednote je sila. A preto starca surovo predbehnú a vysmejú. Starec sa na nich nechápavo díva, že kde ostala úcta voči nemu On Bojovník Narcis a voči starým ľuďom? Nakúpi si čo to a pomalým krokom kráča domov. Nemá sa kam ponáhľať nemá pre koho sa ponáhľať. Je sám nemá nikoho. Všetci ho opustili aj jeho vlastný syn ho opustil už tak dávno. Kedy to bolo ? Aha už vie vtedy, keď sa dozvedel čo všetko v živote dokázal. Namiesto toho, aby ho uznal a nadviazal na jeho hviezdnu kariéru tak ho opustil. Alebo to bolo len tak, že od mala vedel, že ho potrebuje materiálne? Nie táto myšlienka bolí musí ísť rýchlo preč z jeho hlavy.
Bol sám stále sám. Jeho samotu raz za čas narušilo akurát to, že si šiel niečo nakúpiť a videl okolo seba život a ľudí, ale ľudia akoby nevideli jeho. Nedal si dôchodok posielať na účet aby bol predsa len s niekým v priamom kontakte, ale ani toto nevyšlo. Poštárka každý mesiac vyplácajúca dôchodok, no ani tá nemala záujem o jeho prehistorické spomienky, tak bol stále sám.
I dnes si tú samotu uvedomoval a uvedomoval si to, že sa to nezmení. Zatúžil potom aby už mohol spočinúť a zabudnúť no vedel, že to ešte dlho nebude.

Nemôže nájsť pokoj lebo prehral aj tento boj s tým koho tak miloval i nenávidel počas svojho života. Ten mu dal tento údel dlhého života v samote. On neporážal svojich súperov milostivou smrťou, ale predlhým životom v dlhej samote a spomienkach. On nebojoval podľa známych kritérií a mnohí sa ani nedozvedeli, že prehrali boj na inej úrovni. Vtom bola ukrytá jeho moc. Nikto nikdy sa s istotou nedozvedel či bojuje či nie. Smial sa tomu čo bolo utrpením a šiel ďalej hoci si mysleli, že skončil a zrazu.
A nebol nikdy sám stále niekto stál pri ňom priamo, či z úzadia a pomáhali mu keď bol na tom zle… nie aj toto poznanie tak bolí.

Bol dole a pritom bol nad ním i nimi. A zrazu v stal hoci nemal, nesmel a šiel ďalej. Aj do sveta smrti prešiel tak, ako sa rozhodol a kedy sa rozhodol. Zanechal akýsi odkaz niekomu čosi o budúcnosti, ale nevedel čo.
Spomienka naňho bolí a jediná útecha bola, že bolela aj iných tak ako jeho. Nechal ich žiť životy, ale aké životy!
Bol nebezpečný práve v tom aký bol. On už len bol a a je preč. Aj týmto potvrdil svoju výhru a to tak v duši Bojovníka Narcisa bolí.
Slzy sa mu tlačili do očí, ale nie nad tým čo sa udialo, ale nad sebou samým, že On Bojovník Narcis prehral aj tento boj a nič s tým už neurobí. Neporazili ho ani iný, ale on to aj tak nevie zabudnúť, že aj on prehral, tak kruto prehral. Nechal ho tu v tomto tele určenom na dlhý život všetku tú bolesť na duši a nedovolí aby sa duša bránila sladkým zabudnutím.
Všetci sú už preč a On Bojovník Narcis ostal sám v starobe a zabudnutí, avšak plný spomienok a nemohúceho tela medzi bytím a nebytím.

Tagy: Pandorína