Bytosť v plášti zavyla v strašnej agónii. Jej hlas znel v diaľke a svojím zavytím agónie povolala smrť. Smrť roztiahla krídla. Tíško a nenápadne preletela ponad mesto, dedinu, osadu a opäť dedinu. Roztiahla svoje krídla nad celou dedinou. Pozrela dolu, aby zistila, kto ju sem povolal. Jej prítomná časť nemala v ten moment byť nad tou dedinou. Nemala tam v ten deň byť žiadna jej časť. No bola tam. Nikto si nevšimol jej prítomnosť a ani to, kedy roztiahla krídla smrti. Jej dych sa pomaly sunul dedinou, ako mrazivý vietor tohto zimného obdobia, a tak by ani nikoho neprekvapil mrazivý závan, ktorý svojim dychom spôsobila.
Opäť pozrela dolu na toho, kto ju povolal. Nedala poznať na sebe nič, pretože smrť nemá emócie. Toto prekliatie „cítiť emócie“ je dané len živým bytostiam.
Časť podstaty smrti sa na pokyn bytosti v plášti presunula a zamerala svoju silu na utekajúce dievča v dedine. Videla ako beží a prosí ľudí o pomoc.
Dievča utekalo. Utekalo tak, ako len môže človek utekať pred spármi smrti. Utekala do dediny, aby hľadala pomoc medzi ľuďmi. Prosila každého koho uvidela, ale každý šiel ďalej svojou cestou, akoby tam vôbec nebola. Nevidela a nevedela, či ju tá bytosť sleduje, či nie. Cítila však závan zimy a uvedomila si, že je zima, hoci pred chvíľou bolo leto a okolo nej bola letná príroda a ťažké búrkové mraky. Nevedela ani to, ako sa sem dostala potom, ako sa jej podarilo vytrhnúť so spárov tej bytosti proste len utekala.
Keď sa ocitla v neznámej dedine, všemožne sa snažila pristaviť okoloidúcich ľudí, ale zistila, že jej ruka nimi prejde, akoby boli len vzduch. A prosiacemu dievčaťu pomoc nikto neposkytol. Nikto ju ani len nevidel a necítil.
Smrť siahla za dievčaťom, aby preťala niť jej života. V momente, keď sa smrť dotkla dievčaťa, dievča padlo na zem. Nohy ju prestali niesť a kolená sa jej podlomili. Hlava sa jej zakrútila a ona pocítila mrazivú silu smrti. Už nemala strach, pretože smrť pri svojej podstate dokáže vniesť pokoj do tela umierajúceho, ale aj tak si naplno uvedomovala každú tú ešte živú sekundu svojho života a všetko, čo sa s ňou deje. Cítila, ako sa jej podlomili nohy aj to, ako padla na zem. Svoj boj o život v ten moment už vzdala. Smrť ju zavinula a zrazu nebola taká nepríjemná a studená. Nechala sa unášať tou silou a čakala na moment, kedy uvidí tunel a na jeho konci svetlo.
Sila smrti ju unášala a a ona sa nechala tou silou unášať.

Dievča pocítilo teplo a príroda okolo nej znovu ožila a všetko zrazu žilo a jasalo krásou kvitnúcej prírody plnej života. Nevedela kde je. Potom tú krásu prerušil strašný zvuk bytosti, ktorá stála nad ňou.
Dievča nevedelo pochopiť, čo sa to vlastne udialo. Smrť už stiahla svoje krídla preč od dievčaťa a bytosť sa za strašných kvílivých zvukov vzďaľovala odrazu tiež, až sa napokon celá rozplynula.

Pandorína sa z dverí dívala na toto všetko. Počkala, kým sa bytosť rozplynie a až vtedy prišla k dievčaťu. Podala jej svoju ruku a pomohla jej vstať. Dievča celé roztrasené od strachu sa nezmohlo na slovo a ani na to, aby sa bránila, či utekala.
Pandorína sa dívala na dievča a oslovila ju: „Uvedomuješ si, že smrť ti dala život? Utiekla si fyzicky do iného miesta a času, pokiaľ ON ešte stále držal tvoju dušu. Smrť si ťa zobrala a vrátila ťa sem späť, pretože v tvojom tele nebola duša. Tým ti smrť dala život. ON stratil nad tebou moc. Budeš žiť a nie len Ty. Dieťa, ktoré sa ti narodí, bude dieťaťom rovnováhy, pretože súčasne s ním sa narodí aj iné dieťa. Ale pamätaj si, že aj Ty a každý živý tvor na svete zabíja a tým dávate život smrti. Ten kto sa nebude na tom zabíjaní podieľať, bude zabíjať aj tak, lebo aj v rastlinách – aj v nich je život. A ten kto prestane úplne zabíjať, zomrie a znovu dá život smrti. Ale smrť vám všetkým tým, že iný umrie, dáva opäť život“.

Po týchto slovách Pandorína opustila dievča, ktoré predtým vyviedla z podzemia ako ďalšiu obeť a zamierila do dverí v priestore.

Dvere za ňou sa nezatvorili ostali otvorené. O chvíľku začali vybiehať ľudia. Ženy, deti a muži rôznych vekových kategórií. Utekali preč. Preč z toho pekla, ktoré tam prežili. No v nich už navždy ostala stopa toho, že si smrť a bolesť uvedomovali inak a vedeli aj to ako, ako sa smrť mení v život tým, že niekto umrie. Vedeli, že v podzemí nastane život potom, čo človek umrie a kolobeh sa nikdy nezastavuje. Pretože aj keď ten život, čo vznikol smrťou, odumrie, tak práve tým odumretím dodá silu života samotnej zemi, aby mohla ožiť aj zem. A z hĺbok zeme opäť vytryskla iná forma života. Títo ľudia spoznali to, že Smrť požiera Život a Život požiera Smrť a že jedného dňa smrť opäť príde aj k nim, aby sa opäť ocitli v podzemí. Chápali niečo, čo miliónom iných ostane stále len ako podvedomá informácia, že” raz” ten moment príde.

Keď Pandorínin svet ostal prázdny, opäť  vyšla pred dvere. Nebolo tam už nikoho, pretože každý ušiel čo najďalej. A všetci sa zvláštnym spôsobom, ktorí im navždy ostane utajený, ocitli vo svojom čase a priestore, odkiaľ boli vytrhnutí.

Pandorína sa pozrela hore na oblohu a a potom svoj zrak zamerala na okolitú prírodu zaliatu slnkom. Chvíľku sa len tak dívala, a potom vyslovila slová, ktoré adresovala akoby len sebe samej.

„Život nemôže vyhrať a Smrť nemôže prehrať, pokiaľ budú vládnuť bohovia siamských dvojčiat. Smrť a Život sú tie siamské dvojčatá“.

Po týchto slovách sa Pandorína vrátila do svojho domova. Dvere sa zatvorili a pomaly rozplynuli, akoby tam nikdy neboli.

Kto je však tá bytosť zahalená v plášti a kde šla?

Tagy: Pandorína