Tento príbeh sa udial na jednej dedine za starých čias. Bolo to v čase, keď muži nosili zástery, alebo po dedinsky takzvaný šurc. Toto sa nosilo všeobecne aj počas dňa, keďže sa veľa úkonov robilo ručne a slúžilo to aj ako ochrana ošatenia. A nosilo sa to aj večer do krčmy, keď sa šlo na pivo.

Ako v každej generácii aj táto mala svojich hrdinov skutočných a aj tých hrdinov, ktorí o tom vedeli veľa a pekne rozprávať. Všade sa našli aj takí, ktorí boli ochotní riskovať a dokázať, že oni sú tí, ktorí to dokážu. Dokážu prekonať strach a neboja sa ani smrti.

Pri jednej takejto krčmovej debate o zážitkoch a smrti sa jeden chlap rozhovoril o príbehu ako šiel v inej dedine niekto v noci cez cintorín a nedošiel domov. Nedošiel domov, lebo vraj rušil nočný pokoj mŕtvych – a mŕtvy ho vraj chytili a už ho nepustili.
Aj preto sa tradovalo, že v noci sa nemá nikto potulovať len tak po cintorínoch. Pretože aj mŕtvy majú svoj nočný život a nie každý mŕtvy odpočíva v pokoji v hrobe. Niektorí mŕtvy vraj vstávajú počas noci z hrobov komunikujú medzi sebou a čakajú či niekto živí nepôjde okolo. Preto ak sa niekto nechcel skoro dostať ku nim, tak sa počas noci jednoducho nemal potulovať na cintoríne a sa mal cintorínu vyhnúť.

Toto sa preberalo aj počas tohto večerného posedenia pri niečom tvrdom, alebo ak niekto mal chuť na pivo, tak pri pive. Počas takejto debaty samozrejme sa našiel jeden čo strach teda nemal a rozhodným hlasom to dával najavo. Presviedčal každého kto ho mal záujem počúvať, že on takému niečomu veru neverí a že teda ak treba on to aj dokáže.
Slová padali a jedni mu neverili a iný mu zase verili. A tak padla prvá stávka a určili mu, že nech ide do cintorína zaraz a hneď a nech sa ide pozrieť na jeden konkrétny pomník a nech sa pozrie pri svite sviečky, kedy sa ten dotyčný narodil a kedy zomrel.

Ondro sa teda vybral na cintorín, hrdo sa niesol dedinou smerom ku cintorínu. Pár nevercov sa ešte za ním vybralo, aby sa uistili o tom, že ide na cintorín a nie domov. No na kraji dediny zastali a už sa len dívali ako sa stráca v tme na pokraji cintorína.
Ondrovi veru odvaha nechýbala, ale pri všetkých tých povestiach, čo aj dnes odzneli v krčme ho smiech rýchlo prešiel už po pár krokoch v tmavom cintoríne. No stávka je stávka a on bol chlap čo sa len tak predsa nezľakne.
A tak šiel cintorínom a hľadal ten daný hrob. Počas dňa by ho našiel raz dva, ale počas noci? Nuž všetko bolo zrazu také iné a nebolo to jednoduché, nájsť ten daný hrob s daným menom.
No nakoniec to už, už chcel vzdať, keď naďabil na daný hrob. Nemal však pomník, ale klasický drevený kríž a na ňom bola pripevná tabuľka. A na tabuľke v skutku meno ktoré hľadal. A dokonca aj hviezdička ktorá znázorňovala narodenie a pri nej dátum narodenia a pod tým krížik a dátum úmrtia.

Zapamätal si všetko čo bolo treba popozeral sa okolo seba či neuvidí nejakého kamaráta ktorý by ho sledoval a chcel postrašiť, ale nevidel nikoho.
No nočné zvuky cintorína mu umocňovali v tele rozprúdený adrenalín a v hlave mu pulzovalo a srdce búšilo, do všetkého toho večerného šumu, čo počul okolo seba. A keď sa do všetkého toho čo sa dialo v jeho tele a na duši sa v blízkosti rozhodol nočným cintorínom putovať ježko.
Tak to už Ondro nezvládol a hanba, nehanba rozbehol sa z cintorína preč čo mu len sily stačili. Zastavil sa skoro až pred krčmou, ale to už zase nadobúdal nad sebou kontrolu a uvedomil si, že bude na smiech celej krčme a všetkým chlapom, ak dobehne udýchaný do krčmy. Preto sa zastavil a upokojil sám seba v duchu si zopakoval dátum narodenia i úmrtia.

Keď bol sám so sebou vyrovnaný a hlavne už nebol zadýchaný mocne sa vystrel v chrbte a vybral sa smerom ku krčme už pokojný a pevným krokom i dychom.
Vošiel do vnútra krčmy a zamieril si to rovno ku pultu, kde si objednal jedno tvrdé a hneď si to aj vypil. Ako sám povedal, aby mu hlasivky správne fungovali, keď im povie informácie ktoré boli súčasťou stávky.

Nuž a teda všetko by bolo v poriadku a Ondro vyhral stávku pretože ten kto stávku inicioval medzi tým ako Ondro bol preč povedal dátum narodenia a i úmrtia toho nebožtíka o ktorom mal Ondro tieto informácie získať.
Dedina však žije stále svojím rytmom života a ozvali sa hlasy, že to mohol vedieť, alebo zbehnúť ku niekomu do domu a zistiť si to u príbuzných, a že teda je jeho výhra nepresvedčivá.
Nakoniec to skončilo tak, že mu síce ten kto prehral stávku chlapsky zaplatil u krčmára rundu a aj celej krčme, ale opätovne inicioval ďalej stávku.

Tentoraz stávka spočívala v tom, že mal doniesť už spomenutý kríž z cintorína a ukázať ho celej krčme. To bola však len polovica stávky. Druhá časť spočívala v tom, že odnesie naspäť kríž a to a tak, že tam musí byť o polnoci. Vtedy sú mŕtvy najviac aktívny a povesť o tom ako mŕtvy chytajú živých je vtedy najviac pravdivá a to bude aj najväčší prejav Ondrovej odvahy. Ráno pôjdu všetci skontrolovať, či je kríž naspäť na mieste.
Alkohol v krvi dodal odvahu Ondrovi a to, že to už raz dokázal ho umocnilo ešte viac v tom, že toto bude už preňho hračka. Na cestu sa ešte posilnil a vybral sa ráznym krokom späť na cintorín.

Ondrej plný seba istoty sa dostal pred hrob z ktorého mal zobrať kríž a odniesť ho späť do krčmy.
Už, už sa nahýbal, aby zobral kríž, keď v tom započul výhražné zafunenie. A niečo pri ňom dupotalo. Studený pot ho okamžite zalial a slová o tom ako živých chytajú mŕtvych mu okamžite rezonovali v hlave. Dych sa mu zastavil a srdce sa mu zamrazilo. Takto zostal meravý nejakú dobu až zbadal, že strach nahnal opätovne ježko. Ježko čo ho nastrašil prvý krát sa zhodou okolností presunul pri hľadaní potravy zrejme presne sem. Náhoda ho sem priviedla, či to bolo ako druhé varovanie?!
Ondro sa premohol zasmial sa a povedal si:
„Ježko ty paskuda malá toto mi nerob skoro som dušu vypustil čo som sa ťa opätovne zľakol. Toto mi kazí meno a to, že nemám strach!“

Po týchto slovách, ktoré adresoval ježkovi sa Ondro chopil kríža pevne ho uchopil a vytiahol ho zeme. Prehodil si ho na plece a rázne sa vybral pri svetle svitu mesiaca, ktorý medzi tým vyšiel úplne spoza mrakov, späť do krčmy.

Ondro pevným krokom vošiel do krčmy a pevným hlasom oznámil celej krčme, že to opäť dokázal a doniesol kríž tak ako bolo v stávke povedané. Všetci sa mohli na vlastné oči presvedčiť, že údaje sú správne a doniesol ten správny kríž. Všetci, teda skoro všetci mu gratulovali, len krčmár nesúhlasne krútil hlavou a vravel, že mŕtvych netreba rušiť.
No napriek tomu samozrejme aj on obdivoval Ondrovu odvahu. A dokonca mu jednu rundu dal na svoj účet, ale zo slovami: „dúfam, že to nebude posledná runda, a že sa ti mŕtvy za to nepomstí!“

Všetci si pripíjali na Ondrovu odvahu a vtom prišli slová:
„Teraz, ale musíš ísť späť a odniesť kríž na hrob, aby sme ho ráno mohli skontrolovať!“

A Ondro zobral kríž a vybral sa proti noci odniesť kríž na cintorín.

Človek ak niečo robí po niekoľkí krát sa naberie odvahu postupne. A aj Ondro nabral odvahu, veď dnes večer sa na cintorín vracal už po tretí raz. Sám v sebe sa usmial nad tým ako sa prvý krát bál. No nedalo sa povedať, že by strach už naozaj nemal. Hneď ako prišiel na kraj cintorína mu v hlave zaznel krčmárov hlas ktorý ho upozorňoval na to, že sa mu môže mŕtvy pomstiť. Ako kráčal a blížil sa ku hrobu aj tretí krát mu ježko skrížil cestu. Tento raz sa už Ondro zľakol menej veď ho nastrašil tretí krát a riekol: „ešte chvíľu ma ty potvora pichľavá ma straš. A ja ťa vymenujem za pomocníka vtáka Kuvika. Kuvik predznamenáva smrť, ale ty strašíš tak, že sa mu vyrovnáš!“
Ježko si toto však nevšímal a šiel si ďalej po svojom. V tom akoby ho bol privolal sa niekde v blízkosti ozval kuvik svojím hlasom. Jeho krik sa niesol do diaľky a tí čo postávali pred krčmou sa prežehnali, lebo hlas Kuvika bol odjakživa hlas smrti. Niekto sa dokonca ozval, že len treba dúfať, že si smrť nejde zrovna pre Ondra.

Ondro, keď došiel ku hrobu si vydýchol, že o chvíľu bude mať splnenú úlohu. Nebol nikdy ustráchaný, ale než došiel ku hrobu mal zrazu veľmi zlý pocit. No musel vrátiť kríž na miesto, pretože by stávka neplatila a všetko by bolo zbytočné čo dnes absolvoval.
Podišiel ku hrobu nadýchol sa a mocne zatlačil kríž do zeme. Mesiac zašiel za oblaky a tak veľa toho nevidel no to mu nebránilo dokončiť tento posledný úkon. Pevne hlboko zatlačil kríž do zeme a a chcel sa vystrieť a odísť.
No v tom Ondro zistil, že sa nedokáže vystrieť. Srdce mu stuhlo, dych sa mu zastavil. Uvedomil si že mŕtvy ho nepustí. Držal ho pevne a on sa znovu mykol, ale mŕtvy sa rozhodol, že ho už nepustí.

Chlapi v krčme čakali Ondra no ten nechodil. Uvažovali či sa mu niečo nestalo, alebo čo si z nich len robí žarty a šiel rovno domov, aby im len nahnal strach. Toto samozrejme odhalili hneď, že si z nich robí žarty a rozhodli sa teda, že sním budú hrať túto hru a ráno ku nemu prídu ako bolo dohodnuté.

Ráno sa časť chlapov zišla ako sa dohodli, ale Ondra nikde nebolo. Najprv sa dohadovali, či je to súčasť jeho žartu, ale nakoniec niekto navrhol, aby sa šli pozrieť na cintorín.
Ondra našli ležať pri hrobe vedľa osadeného kríža a bol mŕtvy už niekoľko hodín. Dnes by sme to povedali, že mu zlyhalo srdce na infarkt.
Všetci ostali meravo stáť a museli zavolať žandárov a aj lekára. Žandári nakoniec zistili, že Ondro keď zapichoval do zeme drevený kríž si v tme zatlačil spolu sním aj zásteru, alebo šurc. Tento šurc bol dôvodom prečo sa Ondro nevedel vystrieť.

Nakoniec sa to teda stalo, mŕtvy uprostred noci chytil živého a už ho nepustil!

Tagy: cintorín, Mŕtvy