Písal sa rok 1798 a bol to septembrový deň.

Bol to zamračený deň a schyľovalo sa k búrke, čomu nasvedčovali aj blesky. Vietor vial prudko, ale aj nárazovo. Niesol vo svojom náručí všetky možné druhy semienok stromov a rastlín, ktoré kade-tade vo svete pozbieral. Jedno ťažšie a väčšie mu pri tom padlo do trávy. Už-už sa zdalo, že ho opäť zoberie a ponesie ďalej, keď v tom prišli prvé ťažké kvapky dažďa. Semiačko sa dostalo k zemi a kvapky dažďa ho prebudili k činnosti. Semiačko robilo od toho momentu to, čo mu bolo prirodzene dané do vienka. Snažilo sa uchytiť na tom kuse zeme, kde ho vietor dovial.

Letelo tak dlho, že už ani nedúfalo v šancu niekde vyklíčiť. Vietor ho odniesol tak ďaleko od úrodnej zeme, kde sa chystalo vyklíčiť a zakoreniť sa. No teraz pocítilo svoju šancu a okamžite sa jej ujalo.

Bola to veľká lúka a kosci sa o ňu pravidelne starali. Tento rok sa už ale nevrátia a ani statok sem tak ďaleko pastier nevyženie. Zeleň síce ešte všetkému prevládala, ale jesenný dych sa už blížil aj k tejto lúke. Semiačko sa dostalo do zeme a to vďaka dažďovej vode, ktorá ho troška odniesla ďalej. Našlo si malú puklinu v zemi a už sa jej nemienilo vzdať. Voda sa postarala aj o to, aby zem okolo navlhla dostatočne tak, aby prikryla toto zblúdené semiačko.

Jesenné dažde v roku 1798 boli dostačujúce a príroda si doplnila zásoby podzemnej vody. Potom dažde ustali a prišla pravá jeseň s chladnými nocami. Ale semiačko už bolo v zemi. Prvé prízemné mrazy ho síce najprv ohrozovali, avšak nakoniec príroda a sila života zvíťazili.

Sneh všetko prikryl a tým zabránil tuhým mrazom, aby semiačko ohrozili.

Jar 1799 prišla trochu neskôr ako iné roky. Príroda však pozná svoje zákonitosti a tak jar nakoniec zimu vytlačila a postupne všetko zazelenalo. Naše semiačko sa tiež prebudilo zo svojho prvého zimného spánku a súčasne posledného ako semiačko. Už bude zimovať ako malý stromček. Bude mať však šancu? To ukáže len čas a budúcnosť.

Začiatkom mája prišli dažde, ktoré sú v prírode označované ako zlaté. Všetko sa dralo do výšky a krásne zelenelo a kvitlo.

Koncom mája roku 1799 bol krásny slnečný deň. Lúkou prefukoval jemný vánok a slnko doprialo dňu príjemných 24 stupňov.V tom sa niekde začalo ozývať zlovestné šuch, šuch, šuch! Celou lúkou sa niesli hlasy a to šuch, šuch, šuch. Mladý výhonok bol len o niečo hrubší ako tráva naokolo a rýchlo ho aj prerástla. Aj keď sa snažil, nestíhal jej rastom.  A to zlovestné šuch, šuch, šuch sa blížilo viac a viac. Výhonok sa triasol ako osika vo vetre, hoci mal z neho vyrásť pôvodne statný dub.

Šuch, šuch, šuch ten zvuk bol čoraz silnejší a lúkou sa niesol aj spev koscov. V tom kosa len len, že neukončila jeho krátku existenciu. Kosec mladý statný chlap sa pozrel dole lebo niečo upútalo jeho pozornosť.
V tom ho uvidel mladý výhonok duba. Stál tam v tráve a čakal, ako sa skončí jeho osud.

Kosec sa zohol prizrel sa lepšie a na tvári sa mu rozlial úsmev. „Ľaľa ho stromček, malý dub je to! Ej bisťu, ak ty vyrastieš, budeš tu mocne stáť a tvoja koruna poskytne nejednému z nás útechu na odpočinok.“
A potom tak ako bol zohnutý chytil trsy trávy a okolo nášho výhonku ju vytrhal, aby sa ku nemu slnko lepšie dostalo a vedelo rásť.

Prišiel čas druhej kosby lúky. A kosec nezabudol, kde videl malý výhonok duba rásť. Zašiel teda on kosiť do tých miest, aby výhonok niekto neprehliadol a tak mu znemožnil v mocný dub vyrásť. Šuch, šuch, šuch sa opäť ozývalo nebezpečne blízko. Avšak nebezpečenstvo už nebolo už také veľké. Opäť sa tento rok stretli. Opäť mu vyčistil okolie. Rástol ako vedel, ale tráva okolo bolo stále predsa len vyššia.

Stali sa z nich kamaráti a on sa po nasledujúce roky sem prinavracal, aby mu umožnil bezpečne vyrásť.

Po rokoch osud kosca odvial inam, ale malý dub už prerástol trávu a síce ešte bol úplný mladík, no už sa hrdil prvou korunou ktorú začal v tomto roku konečne rozvetvovať a ukazovať okoliu.
Už sa nemusel báť koscov. Nemusel sa báť ani rubačov, pretože v okolí nebolo lesa. Rástol tu sám a rozhodne dával svetu najavo, že tam je.

No prišli roky 1914 -1918. Prvá veľká vojna. Zem sa okolo triasla a on sa stal bodom na mape. Nikto ho nezničil vojská mu boli radi, lebo im slúžil na orientáciu v teréne.

1919 sa stal rokom, keď sa pod jeho košatú korunu posadil chlapec. Chlapec ktorý nevedel, kam ho jeho duša volá, len sa díval okolo seba a uvažoval. Bola bieda a hlad na dedine a on nevedel, ako pomôcť svojej rodine. No dub to vedel, duša sa spojila s dušou a chlapec naradostene vyskočil a utekal. Vedel, čo musí urobiť a kam ho vedie jeho duša, vedel čo je cieľom jeho  života.

Prišli roky 1940 -1945 svet sa zmenil. Všetko okolo bolo v ohni a mnoho krát sa tade prehnali armády. Nejeden vojak a aj dôstojník si prišiel pod korunu stromu oddýchnuť. No aj túto vojnu prestál. Ľudia si navzájom nevážili svoje životy  – aspoň on to tak vnímal, ale všetci si vážili jeho. Všetci ho obdivovali a nejeden sa čudoval ako to, že tu vyrástol práve takýto silný hoci osamelý dub.
Dôstojníci ho dávali vojakom za príklad: „Dívajte sa vojaci, aký je mocný tento dub, a je osamelý. Napriek všetkému tu rastie neohrozene ďalej. Nás je mnoho a ak budeme mocný ako on, tak nepriateľa porazíme!“

Chlapec ktorý si tam sadol v lete roku 1919 sa po ďalšie roky, keď len mohol, k dubu prinavracal.

Po šesťdesiatich rokoch roku 1979 tam už poslal svojho pravnuka, keď ten zvažoval ako sa rozhodnúť v ťažkej životnej situácii. Neveril  síce prastarému otcovi, ale poslúchol ho, veď aj otec povedal, že prvý bozk si s mamou dali práve pod tým dubom.
Neveril tomu, pokiaľ pod tým dubom nezasadol a nezaspal. Keď sa prebudil, presne vedel, čo musí urobiť. A tak ako jeho prastarý otec, aj on sa plný radosti a elánu rozbehol sa do života.

Rok 1989 a opäť sa svet hýbe. Najprv nenápadne a potom s vetrom opreteky. Na jar roku 1990 je vraj všetko inak a bude inak.
Áno, bolo to iné, o pár rokov sa stále menej a menej ľudí vracia na lúku. Nikto nepotrebuje kosiť, vraj sa to neopláca. Svet je naozaj iný, ale dub tam stále stojí majestátne a vrchol jeho koruny už má vyše štyridsať metrov. Je mohutný a košatý. Nikto, blesky, ba ani vetry ho neohrozujú.

Koľko on toho pamätá a koľko toho bude ešte pamätať.
No prišiel rok 2009 a zrazu je okolo živo, všade navôkol to žije a okolo neho sú ľudia. Počuje hlasy –„Tento dub treba vyrúbať, iba čo tu zbytočne cloní. Veď o tristo metrov ďalej pôjde štvorprúdová cesta, tak načo tu bude stáť jeden strom!“

Jeho dni sú zrátané!

Na svet prišiel z Jara roku 1799. Pilčíci sa dali do práce a štartovali svoje stroje. No než by urobili prvý rez ozval sa iný hlas.
„Stojte anciáša vášho! Čo ste rozum všetci potratili?! Kto vám kázal tento krásny dub zoťať!“
Stroje umĺkli a kedysi nerozhodný chlapec dnes pán v najlepších rokoch zasiahol. Bodaj by aj nie, veď v roku 1979 pod týmto dubom zaspal, a keď sa prebudil, vedel, čo dub jeho duši našepkal. A dobre si to pamätal.
Rozhodným hlasom zaúradoval a použil modernú techniku. Mobilom zavolal na pár miest a zrazu bolo počuť iné hlasy.
Ozývali sa slová: „príroda, silný starý dub, treba ho chrániť!“

Dub je zachránený!

Píše sa rok 2015 a on pod ním sedí a odpočíva. Vie, že dubu už nič nehrozí a je rád, že vtedy prišiel a zabránil tak tomu najhoršiemu.
Opäť zaspal a sníval sa mu sen. Dub mu sprostredkoval  sen a v sne mu ukázal kosca, ktorý sa ako prvý pričinil o jeho záchranu. V tom sne mu bola tá tvár strašne povedomá, ale kto je? Ako to, že ho pozná a predsa nepozná?
Pred tým, než sa zobudil mu to dub pošepkal. „Bol to prastarý otec tvojho prastarého otca. To on mi prvý daroval šancu na život, tak ako ty v tomto živote! Ponesiem spomienky na vás a vaše duše ďalším generáciám, čo prídu po vás!“

Zima roku 2015 a dub je chránený zákonom. Snáď ďalšie generácie nájdu pod ním mier v duši a svoju cestu životom. Hneď na jar a či leto v roku 2016 sa o tom môže každý presvedčiť. Stačí nájsť košatý dub a sadnúť si podeň. On sa už spojí s tým dubom z tohto príbehu a pomôže ti nájsť cestu.

Stačí, aby si pamätal, že stromy treba chrániť, nie ničiť.

Tagy: ezoterické príbehy, magické príbehy