Tento príbeh tu už bol a predsa je v niečom iný. Presne tak, ako sa mení aj život. A keďže dnes je ten dátum keď jeden pápež rozhodol, že tento deň bude slúžiť na počesť všetkých ich svätých, a zajtra je pamiatka zosnulých. A aj svätý musí byť najprv zosnulí a až potom svätý. Je to teda ten správny čas sa opäť pozrieť troška na život očami, …ale akými očami? Nuž každý aké má a ako sa na to vie pozrieť. Je to na Vás.
Je tmavá a strašne tichá noc posledného žijúceho tvora na planéte Zem. Smrť… zasiahla celú planétu. Zostal tu už len jeden žijúci tvor. Človek. Posledný a jediný tvor, ktorý na zemi prežil.
Sedí v starom domci, za ktorým sa rozprestiera mŕtvy les.
Pred domcom je mierny zráz s cestičkou do mŕtvej dediny.
Sedí za prastarým stolom, na ktorom bliká posledná svieca a pred ňou veľká a prastará kniha, ktorú číta.
Niekde v diaľke, v mŕtvej dedine, sa rozozvučal zvon, symbolicky odbíjajúc polnoc.
Sviečka za blikala. Za posledným žijúcim človekom na planéte Zem sa v domci v ktorom sedel, tíško otvorili dvere.
Dnu vošla postava, postava, ktorá sa jemne vlnila v priestore. Bola akoby poskladaná z tmavého oparu hmly. Chvíľami sa stala bielou potom opäť tmavou až sa ustálila na šedej farbe. Potichu si sadla na stoličku vedľa čítajúceho človeka. On zdvihol hlavu a na jeho pokojnej a chápajúcej tvári sa objavil úsmev.

„Čakal som ťa, no knihu som ešte nestihol dočítať, ale vidím, že môj čas už nie je mojím časom a ten môj čas tu už neplatí.“ povedal.
„Áno viem, že si nedočítal knihu, ale vieš koľko kníh ostalo otvorených a koľko písomností ne-dopísaných počas epoch života na zemi?“
„Myslím si že mnoho, mnoho si ich prerušil hoc sa im iste mnohým zdalo, že ešte tiež majú čas.“
„Ich čas bol presne vymedzený ja neurčujem ich čas. Ja som len sprievodca na ceste a som záchrana pre tých, čo trpeli. Viem, že mnohí netrpeli a museli isť, ale mnohí boli šťastný, že ich čas sa už naplnil. A aj tí ktorí si mysleli, že tomu tak nie je, ale potom, potom čo sa oslobodili boli nakoniec šťastný pretože sa oslobodili.“
„Hm na svete, ale bolo mnoho právd a život mnohým priniesol šťastie. Čo by bolo, keby život pokračoval?“
„To sa už nikto nedozvie, čas sa vytratil a život zanikol ostali sme len my dvaja a aj tento čas sa pominul a ako si povedal už neplatí.“
„ A čo bude potom, potom, ako aj mne ukážeš cestu ku tím, čo ma už čakajú, aby som sa ku ním pridal? Čo bude s týmto pravdami, ktoré tu čítam? Všetko zanikne v smrti a definitívne?“
„ Čo bude? Nuž priateľ môj zajtra… zajtra proste bude nový deň a slávik sa možno ešte ozve, ale pre koho, komu bude znieť jeho hlas a či bude vôbec bude znieť? To sa nás už netýka, lebo zajtra, zajtra proste bude nový deň.“

Obaja vstali od stola a vyšli von.
Kniha ostala otvorená tam, kde ju prestal posledný žijúci človek čítať.
A sviečka, sviečka tá svietila a blikala ďalej. Horela a vydávala svetlo a predsa z nej neubúdalo. Čas, čas ten prestal jestvovať.
Kniha života a smrti ostala otvorená.
A ráno? Ráno, ako stále vyšlo slnko, a svet bol mŕtvy – pokojný. Všade vládol pokoj a kľud.
Večer ktorý nastal a následne aj noc bola tichá a pokojná.

Ďalšie ráno pri brieždení niekde v dedine pod domcom v údolí vysoko v korune stromu začal slávik trilkovať svoju pieseň, ktorej tóny sa niesli celým okolím.
Bolo to sedemnásť tónov smrti. Smrti, ktorá ostala aj potom, čo prestal jestvovať čas.