Duša s nami komunikuje cez mozog, cez emócie, cez podvedomie, cez vnuknutia, otvorenia klapky a podobne. Nedá sa ale presne komunikovať s dušou touto formou aj spätne. Duši sa dá „odpovedať“ len tak, že budeme napĺňať svoju cestu a tým aj potreby svojej duše. Niekto komunikáciu s dušou nazýva aj vnútorný hlas, či hlas srdca. Je mnoho spôsobov, ako toto pomenovať, ale je otázne, či ten hlas vieme aj správne počúvať a či teda vieme naozaj so svojou dušou komunikovať.
Sú totiž aj situácie, kedy nemôžeme počúvať hlas svojho srdca či duše, pretože duša je existenčne prepojená na emočné telo a to je často pod vplyvom napríklad lásky, ľútosti, nenávisti, ľahostajnosti atď. Toto všetko ovplyvňuje to, ako nám duša takpovediac našepkáva, ako máme konať. Samozrejme aj tu treba konať vo vyváženom stave, teda počúvať svoju dušu a súčasne aj rozum.

Pojem komunikácie s dušou má však aj iné úskalie a to je ignorácia duše ako takej a riadenie sa len prísnou logikou. Človek, ktorý nepočúva hlas svojej duše, môže byť veľmi úspešným vo svojej profesii, ale takto vlastne vzniká aj nedostatok EQ – teda empatie. A tento nedostatok ich potom dovedie na okraj samoty, hoci budú stále medzi ľuďmi. Jedinci tohto razenia sa sami akoby uzatvoria do akéhosi fiktívneho sveta – niekde medzi tým, že „som“ a tým, že „jestvujem“.

Aký je v tom rozdiel? Možno je to len slovičkárenie, ale slovíčko „som“ je synonymom toho, že ma ľudia berú a majú skutočne radi a ja „som“ tu aj pre nich, tak ako oni (ak treba) sú tu pre mňa. Slovo „jestvujem“ je zase synonymom pre to, že som empatický, ale len vypočítavo, len tam, kde mi to vyhovuje z logicky vysvetliteľných dôvodov. Takýto človek uteká pomáhať len tam, kde vidí naplnenie svojho zámeru, ale je to v skutočnosti celé „umelé“, pretože uznanie a pochvalu potrebuje duša takéhoto človeka ako auto potrebuje palivo, aby mohlo jazdiť. On len „jestvuje“ medzi ľuďmi a jeho duša tým dosť trpí. Problémom takýchto jedincov je, že často bola ich duša deformovaná už v rannom detstve a to nemusím hovoriť o neúplných rodinách a podobne. Decimovanie duše z pohľadu EQ je často spôsobené aj prísnou čisto materiálno-logickou výchovou jedinca, ako aj prehnane vysokými cieľmi už od ranného detstva bez ohľadu na to, aby sme si zisťovali, kam má duša dieťa v danom fyzickom vtelení namierené a aké je jej poslanie. Ak takýto človek teda len „jestvuje“, treba ho vôbec ľutovať? Veď ak ja „som“, mal by som mu pomôcť a chápať ho.

Cez klasický empatický pohľad by som povedal, že áno, treba ho poľutovať. Avšak nič by sa tým nevyriešilo, pretože riešenie je v prvom rade v danom jedincovi. On sám musí hľadať naplnenie svojej duševnej rovnováhy. Ak ho však neustále hľadá len a len niekde inde, než je jeho najbližšie okolie, tak mu ľútosťou nepomôžeme. Musí aj on sám chcieť nájsť cestu k tomu, ako si v sebe vyrovnať túžbu po uznaní aj inak, ako len tým, že bude preňho svet prvý a tí najbližší – napríklad rodina, budú poslední, ak vôbec.

Z tohto vyplýva poznanie, že jedinec vlastne duševne len „jestvuje“ preto, že mu nestačí uznanie rodiny, ktorá ho obklopuje a v ktorej žije. Neustále hľadá uznanie v inom kruhu. Otázka je ale aj opačná – dávame svojim najbližším dostatočne duševne najavo, že si ich vážime a vidíme, čo všetko pre rodinu a svoje okolie robia? Alebo to len berieme ako úplnú samozrejmosť? Často máme v sebe akoby zakorenené, že je to normálne, že sa stará, tak čo? A duša jedného i druhého trpí a deformuje sa vo svojej emočnej časti. Takto utláčaný človek potom následne so svojou dušou v rámci fyzického bytia len „jestvuje“. A takáto duša vlastne v skutočnosti neustále trpí a vysiela neustále signály na to, aby dostala cez emočnú časť „pokrm“ vo forme pochvaly.

Ak duša nedokáže nasávať potrebnú silu z okolia – teda od priateľov a rodiny, hlavne od rodiny, v ktorej priamo žije, tak sa treba vedieť správne rozhodnúť ako ďalej. Pretože ak je toto skutočným dôsledkom toho, že len „jestvuje“ a to kvôli zlej harmónii a jedinec je v skutočnosti osobnostne potláčaný ako človek, tak samozrejme jediná cesta je vymaniť sa z tejto časti okolia a rodiny.
Preto je veľmi dôležité, aby rodina dokázala (aj keď všade občas zahrmí) sa navzájom akceptovať a dávať tomu druhému najavo, že je akceptovaný. Samozrejme na všetko treba ísť s mierou a treba nájsť tú správnu hladinu vzájomnej úcty a podpory.

Tu sa opäť prinavrátim k otázke, ako teda komunikovať so svojou dušou? Duša je citlivá a nie je to pancierový vlak, aj keď mnohí sú akoby bez duše a EQ cítenia.
Komunikácia musí začať pri tom, že si nájdem formu, ako prejaviť navonok svoju vnútornú bolesť. Každý nejakú v sebe nosíme, často aj ako pocit krivdy. Často sa však hanbíme alebo bojíme aj sami pred sebou si otvoriť dušu zo strachu, že nás duša osloví a otvorí tým Pandorinu skrinku. Vytesníme teda na okraj všetko zlé bez toho, aby sa našlo riešenie a forma, ako prekonať túto svoju duševnú traumu. A pritom je to skoro jednoduché.

• Začať treba tým, že jedinec nemôže klamať sebe samému, teda nesmie klamať svojej duši.
• Vedieť si priznať, čo dušu trápi a tlačí ju do nesúladu.
• Uvedomiť si, že duševná trauma minulosti nemusí byť aj traumou budúcnosti.
• Ak je to trauma len prežitého bez fyzických následkov, treba ju nechať odisť a nedržať vo svojej duši ako emóciu.
• Nepotláčať jej prejavy, ale začať o tom komunikovať s vhodným okolím.
• Duša sa tým očistí a vznikne priestor na riešenie dilematických momentov.
• Udržať si správnu rovnováhu psychohygieny duše.

Ten, kto je veriaci, to má jednoduchšie, pretože sa môže ísť vyspovedať a pomáha mu aj modlitba. Ezoterik má svoje meditačné cvičenia, podobne aj jogíni.
Čo však s tým kto sa nevie nájsť v ničom? Alebo s tým, kto povie, že ja mám svoju pravdu, mám svoju prácu, alebo mám svoju mágiu a to mi stačí?
Omyl, toto určite nestačí a jedinec to v skutočnosti aj cíti. Po určitom čase už nepomáha ani úplné nasadenie sa do práce. Potom obvykle príde alkohol ako inštitút resetovania „mozgu“, inak povedané pokus o riešenie psychicko-duševných problémov, ktoré sa nakopili v duši.

———– výňatok z pripravovanej práce o Duši ————–

Tagy: Duša, duša človeka, duševný rozvoj, sebapoznanie