Mnohí k nám prišli, mnohí od nás odišli, no mnohí sú, ďalší postupne prichádzajú a možno ďalší odídu. Selekcia.

Spoločenstvo, ktoré je pre niektorých uznávané, pre iných zatracované. Poslednou dobou sa často zamýšľam pri rôznych stretnutiach s terajšími kolegami ako aj bývalými kolegami nad obrazom, ktorý sa črtá z týchto rozhovorov ktorých témou je poväčšine nejaký zmysel, ktorý sa priebežne vytvára, formuje ako u jednotlivcov, tak aj v rámci celého celku.

Keď si spomeniem, čo všetko som mal možnosť osobne prežiť od môjho rozhodnutia byť súčasťou Selekcie, ktorá z istého uhla pohľadu skúma, báda a hľadá odpovede v otázkach medzi životom a smrťou, tušil som, že to nebude ľahká cesta, obzvlášť, keď mnohé z týchto skúmaní začínajú a končia väčšinou u mňa samého vo vzťahu k svojmu vnútornému svetu a okoliu v ktorom dennodenne žijem.

Učenie a pochopenie tohto učenia nie je o nejakej dogme s ktorou mnohí často prichádzajú, lebo sa v bežnom svete cítia byť niečím iní alebo výnimoční. Tu často dochádza k prvému závažnému nedorozumeniu s ktorým sa mnohí jedinci skôr, či neskôr ťažko vyrovnávajú, pretože sa časom začínajú stretávať s poznatkom, že to čo platilo v bežnom živote pokiaľ neuzreli svetlo nášho spoločenstva, tak u nás zaniká. My nie sme sekta, ani ľudia, ktorí majú egocentrickú potrebu sa etablovať za nejakých bohov, či spasiteľov sveta alebo výnimočných bytostí, ktoré zožrali nejakú fikciu o samých sebe a máme nevyhnutnú potrebu vytvárať kult niečoho, čo končí ako totálne ovplyvňovanie a manipulovanie jedinca, ktorý stráca samostatnosť, zodpovednosť za svoje činy a rozhodnutia.

Ako tak putujem tých takmer 20 rokov v našich kruhoch, tak od ľudí, ktorí by potrebovali vyhľadať najskôr odbornú lekársku pomoc vo forme psychológa, cez reinkarnovaných Ježiškov, Budhov a Egyptských faraónov sme tu už mali kadekoho. Áno, zvedavosť a možnosť otvoriť dvere takmer každému láka spoznať niečo tajomné a záhadné, čo mi môže poodhaliť závoj tajomstva, aby som bol tým, kým som, inak napísané, spoznal lepšie seba, naučil sa spoznávať svoje danosti skryté, ako aj vedomé, no mnohokrát sa stretávam s extrémom, že niekto tu je sotva päť rokov a nepochopil absolútny základ toho, čo tu vlastne robí, čo sledujeme a kam kráčame. Mnohí si mýlia výstup na ohnivú horu s papierovým domčekom ktorý zhorí skôr ako si to oni sami všimnú, totiž ak si myslíte, že stačí sa zúčastniť a tváriť sa, tak sám dobre viem, z vlastnej skúsenosti, že týmto smerom cesta nevedie. Táto cesta ani nevedie tým smerom, že prídete k nám s načítanou literatúrou, či s certifikátom nejakého liečiteľského kurzu alebo informáciou, že sa duchovnej problematike venujete tridsať rokov.

To, že ma niekto sebavedomie, ego a navonok sa tvári ako znalec alebo ako človek, ktorý sa už nemá kam posunúť, tak v tom prípade je len otázkou času, kedy bude hľadať medzi nami záchytný konárik, ktorého sa bude chcieť chytiť aby vydržal a ustál ten nápor na rozklad jeho egocentrického pohľadu na samého seba. Má to však často jeden háčik. Niektorí jedinci si aj po rokoch myslia, že si to nikto nevšimne, prípadne, že nikto ich skutočný zámer nepozná, lebo sa o ňom nehovorí. Keďže niektorí z nás sme sa stretli absolútne za zvláštnych okolností o ktorých by sa dali písať krátke romániky a do značnej miery nás práve spojil boj proti egu a silám, ktoré zaslepujú dušu a jej vnemy, ktoré dodnes analyzujeme v zmysle bytia a bytie ako také v nadväznosti cez život a smrť na paralelné svety, ktoré niektorí z nás poznajú, iné paralely sa skúmajú a postupne objavujú, tak prosím pochopte a verte, že vaše tajuplné a skryté pohnútky sa skôr či neskôr dostanú na svetlo sveta.

A potom čo? No potom často ľudia odchádzajú lebo zrazu zistia, že medzi nami nenachádzajú svoje teplé a pohodlné miesto, kde by žiarili s pocitom klamlivého uznania a sebaklamu. My to samozrejme prirodzene rešpektujeme, a tu často vznikajú ešte ďalšie komplikácie, skrátka veľmi dobre za tie roky poznáme ľudské ego a jeho minimálne ako aj maximálne, či skryté prejavy vo vzťahu ku každému jednotlivcovi, ktorý sa stane našim spolupútnikom. Na základe týchto zistení sme za tie roky urobili niekoľko zmien v organizácií ale napriek tomu všetkému sme dokázali ustáť mnohé útoky, ktoré vznikali prevažne z nezvládnutia alebo nepochopenia výučby a učenia ako takého.

A tak, po rokoch kráčam ulicou v snehovom záchveve vločiek a premýšľam nad Vami všetkými, ktorí boli, ste alebo ešte len budete a verím, že konečne sa nám podarí pochopiť sa ešte skôr, ako začneme riešiť skutočne to, čomu sa reálne venujeme a pôvodný cieľ, prečo vlastne spoločenstvo Selekcia vzniklo.

Mne samému to trvalo roky, ale napriek všetkým pádom, nedorozumeniam, ako aj siahodlhým debatám, nejasnostiam ako aj hádkam a mnohokrát aj nervom na druhých som pochopil, že riešením mnohokrát nie je odchod a zabudnutie ale práve naopak, je to o otvorenom postavení sa v prvom rade voči sebe samému a voči tomu aký som bol, či som, pretože viem, že toto učenie nie je ohraničené egom, či fikciou z uznania alebo pocitu, že som iný ako celý svet, ale predovšetkým učením spoznávania seba samého s cieľom prijatia svojich reálnych daností, schopností a možností v nadväznosti na vnútorný rozvoj seba samého a napokon svojho prínosu v našom spoločenstve ktorý jedného dňa môže prekročiť aj prah Selekcie s cieľom prínosu a rozvoja spoločnosti ľudí ako takej.