Je spln a Gustáv stoji pri svojom aute značky Volga a čaká na Sergeja. Zima toho roku je tuhá, ako vlastne každá zima, ktorá je v našom meste, pomyslel si Gustáv. Sergej, typický svojim ležérnym spôsobom mešká. Gustáv v kľude stojí a zapaľuje si cigaretu. Po pár minútach voľného myslenia Gustávovi zazvoní telefón. Gustáv, s otvorenými ústami a padajúcou cigaretou priťahovanou gravitáciou Zeme na zem zostáva prekvapene stáť. Bola mu oznámená informácia o Sergejovej nečakanej smrti. Obarený nastúpil do volgy, pootočil kľúčikom v zapaľovaní a vydal sa na cestu domov.

Bol neskorý večer a cesty boli relatívne prázdne. Gustáv sa trápil, ani šoférovanie auta mu nešlo ako obvykle. Zastavil auto. Vystúpil von, a musel sa niekoľko minút so zapálenou cigaretou poprechádzať aby našiel zmierenie v informácií, ktorú obdŕžal.

V snehu zostávala mnoho stôp, ako v aj Gustávovej mysli. Rozhrabaním snehu nohami sa Gustáv dostal až na ľad. Ten pripomínajúc zrkadlo mu akoby jeho mysľou kládol sebe samému otázky: „Ako sa to vlastne mohlo stať? Kto to celé zapríčinil?“ Opakovane si kládol stále tieto otázky dookola.

„Musím ísť za Alexandrom, on určite bude poznať odpoveď na moje otázky.“ Gustáv sadol do auta a pokračoval teda zasneženou cestou v tme za prítomnosti svetiel smerom do Moskvy.

Po 3 hodinách cesty Gustáv dorazil k domu, kde žil Alexander. Bol to taký klasicky panelový dom hranatého tvaru. Gustáv vystúpil z auta, prešiel ku vchodu a snažil sa len márne hľadať zvončeky pri vchodových dverách do domu. Všetky boli rozbité, no dvere však neboli zamknuté, i keď na prvý pohľad tak vyzerali. Vstúpil do domu, prešiel schodmi smerom k výťahu, nastúpil a stlačil tlačítko s číslom 9.

Po 2 minútach vystúpil. Na špinavej chodbe bolo niekoľko dverí. Hľadal však dvere s označením 38. Podišiel k dverám a zaklopal. Bolo ticho, žiadna odozva. Počkal 2 minúty a zaklopal znova. Opäť nikto nereagoval. Gustáv stál takmer zronený na chodbe. Po 39 minútach státia sa otvorili dvere s číslom 36 a v nich Gustáv zbadal Alexandra. Ten ho privítal objatím a pozval ho k sebe do bytu. Po vstupe do bytu bol Gustáv šokovaný. V obývacej izbe zbadal ďalších dvoch členov ich spolku.

A: „Posaď sa pokojne na nejaké miesto drahý Gustáv. Dáš si čaj alebo kávu?“

G: „Ďakujem Alexander, poprosím čaj.“

Po niekoľkých minútach prišiel Alexander s čajom. Traja muži v izbe boli zatiaľ ticho.

Alexander nalial Gustávovi do pohára čaj a dolial ho aj ostatným.

A: „Dnes, nie náhodou sme sa tu opäť milí priatelia stretli, aby sme prerozprávali náhle, nie náhodné ale zámerné úmrtie nášho priateľa Sergeja.“

G: „Čo sa vlastne stalo Alexander? Čakal som na neho pred jeho vlastným domom a tvrdil mi, že je na ceste, no nedošiel.“

A: „To je pravda, o tom som informovaný, no však videl si aj skutočne jeho mŕtve telo?“

G: „Nie jeho telo som vôbec nevidel. Volala mi len jeho žena, ktorá mi s plačom v hlase oznámila, že odpadol na zem a viac sa už nepohol, skúšala sa ho aj prebrať ale žiaľ márne, bol okamžite na mieste mŕtvy.“

A: „A bol si pritom, keď to tak s dôverou popisuješ?“

G: „Nie, nebol.“

A: „Tak, kde berieš Gustáv tu istotu, že Sergej skutočne zomrel tak ako nám to tu popisuješ?”

G: „Alexander, ja fakt neviem, čo sa to tu deje, skrátka Sergej je mŕtvy a dosť ma jeho smrť zlomila, dobre predsa vieš čo pre nás znamenala jeho prítomnosť.”

A: „Áno viem, ale preto nastal čas, aby si sa dozvedel pravdu, o ktorej všetci čo to tušili, ale nik jej však nevenoval tak dostatočnú pozornosť ako ja, a tu dvaja prítomní páni.“

Gustáv zostal onemený, keď započul slová Alexandra. Dvaja členovia spolku, ktorých len tak poznal z videnia sa ticho usmievali, akoby už dávno tušili, či respektíve niekde v diaľavách za horizontom poznania sledujúc poznania písali daný príbeh. Alexander však kontinuálne pokračoval v jeho slovách..

A: „Milý Gustáv, náš kolega Sergej žije!“

G: „Sergej žije?!“

A: „Áno, presne tak, dobre si počul. Nezomrel. Žije, pretože musí žiť pre zradu, pre ktorú sa on sám dnes rozhodol.“

G: „Zradu? O čom to tu hovoríš Alexander?“

A: „Hovorím o zrade, ktorú spáchal voči nám a nášmu spolku.“

G. „Čo sa to deje? Alexander, ja ti vôbec nerozumiem.“

A: „Sergej prekročil všetky možné hranice a prelomil všetko, čo prelomiť mohol. Všetky medzinárodné dohody, všetky naše pravidlá a zákony, ktoré sme tie dlhé roky budovali a na ktorých sme stavali.“

G: „Ako to mohol urobiť?“

A: „Tak ako to urobil. Zmizol zo dňa na deň, nikomu nič nepovedal no a napokon vytvoril taký neskutočný chaos, že niektorým nám bude trvať roky, pokiaľ sa navrátime do pôvodných koľají, ak sa vôbec ešte o to aj pokúsime, pretože nevylučujem alternatívu, že všetko nastavil a zabezpečil tak, že ešte mi prejdeme na jeho systém fungovania.“

G: „Jeho systém fungovania??? O čo tu páni ide?“

A: „Gustáv! Pochop, že Sergej sa dostal za horizont udalostí skôr ako to vôbec niekto mohol predpokladať. Väčšina ľudí v spoločnosti ho brala nie až tak vážne, ba dokonca niektorý ho aj podceňovali a to bola naša veľká chyba.“

G: „Pre mňa bol vždy priateľom, a v určitých prípadoch učiteľom, veľa mi dal, takže o tom, že čo bolo okolo neho, resp. aký mali postoj k nemu iní, to neviem.“

A: „Veď to je to. Keď sme voľakedy budovali to, čo je dnes už zabehnuté, boli sme si každý svojim spôsobom rovný. Vážili sme si každý každého bez ohľadu na stupeň, či zameranie. Ako však postupne prichádzala medzi nás nová, mladá krv, začali vznikať komplikácie.“

G: „O čo ide Alexander? Aké komplikácie nastali medzi nami?“

A: „Jedinečnosť. Tá nám, im zaplavila a zatienila myseľ a ducha. Mnohí začali len pozerať na svoju jedinečnosť a z tej vyplývala nasledovne ich vlastná seba dôležitosť. Nik sa s nikým nestretával bez toho, aby mu ten dotyčný nedal za pravdu alebo nedával pocit seba uznania. Áno Gustáv, viem, pôsobí to divne, ale aj takto fungovala naša spoločnosť a práve to bolo dôvodom, prečo sa Sergej rozhodol urobiť to, čo urobil.“

G: „Hm, Alexander, to sme boli skutočne tak inteligenčne nízko?“

A: „Tak by som to Gustáv nepopisoval, skôr ide o to, že to bol vývoj, určitá etapa na ceste ovládania ľudského ega. Keby si vedel, aké situácie som musel riešiť. Zbytočné urážky, ako deti. Egoistické prejavy, každý sa cítil ako pán, pretože niečo vedel, avšak málokto chápal, že predtým ako to bol vedel bol tupý a správal sa možno ďaleko inak ako práve teraz, keď bol na piedestály svojej pominuteľnej slávy.“

G: „Alexander, prepáč, ale mám pocit, že ty s tým, že nás Sergej opustil, respektíve odišiel a zmizol s ním v konečnom dôsledku súhlasíš, mýlim sa?“

A: „Nie nemýliš sa Gustáv a si jeden z mála, čo to aj dokázal pochopiť.“

G: „Akože pochopiť? Nič som nepochopil. Stále neviem kam Sergej odišiel, s kým a prečo?“

A: „Je to skutočne aj dôležité, že prečo to všetko Sergej urobil? Prečo kvázi radšej „zomrel“ a zostal zabudnutý, či v niektorých očiach považovaný za slabocha, či zradcu?“

G: „Chcem vedieť pravdu!“

A: „Tak, ako ja chcem vedieť čo je klamstvo!“

G: „Alexander, veď sám si mi v úvode povedal, že nás zradil!“

A: „To je fakt, ale predsa je tu niekto koho nezradil a to ho v mojich očiach ospravedlňuje.“

G: „Koho?!“

A: „No predsa sám seba Gustáv, sám seba nezradil!“

G: „Hm..“

A: „A to je to, čo pokiaľ nik z našich ľudí nepochopí, nepochopia hodnotu toho kým sme, kto sme a kam smerujeme, pretože všetko bude vždy posudzované len na základe totemov, emblémov, egoistických predpisov a pravidiel subjektívnych postupov týchto kolektívne sa tváriacich sa kvázi kolegov.“

G: „Prepáč Alexander, musím okamžite odísť.“

A: „Pokojne choď, vieš kde ma nájdeš.“

Gustáv sa prudkým pohybom postavil podal rýchlo ruky všetkým prítomným a pobral sa k dverám. Chodba bola stále špinavá a vo vzduchu na chodbe bolo cítiť cigaretový dym, ktorý postupoval smerom z nižších poschodí nahor k horným poschodiam. Gustáv si privolal výťah a čakal. Jeho myseľ prežívala kolaps. Bol dotknutý tým čo videl a hlavne počul. Nečakal to. Bol sklamaný zo Sergeja aj Alexandra. Ako sa otvorili dvere výťahu vo výťahu stála starenka s vnučkou. Vnučka babičke rozprávala o rozprávke, ktorú dávali v ten deň v televízií. Hovorila o nejakom dievčatku a jej rodičoch, ktoré sa zatúlali v nejakej stratenej dedinke a potom sa to dievčatko dostalo do nejakého sveta fantázie. Gustáv tu rozprávku poznal. Bola to cesta do fantázie. Krásna rozprávka o charakteroch ľudí a neľudí. Mal slzy v očiach. Všetko mu to prišlo tak ľúto. Cítil, že má možnosť vedieť viac, že má možnosť byť lepším a stále sa len tápe sám v sebe a svojich nejasnostiach. Výťah zastavil. Babička s veselou vnučkou vystúpili a za nimi vyšiel zronený Gustáv.

Následne opäť stál pri svojom starom dobrom aute, pred síce iným domom ale s podobne nejasným dojmom ako pri tom Sergejovom. Vytiahol si cigaretu, ktorú si zapálil a vydal sa opäť na cestu späť odkiaľ prišiel. Cesta bola zaliata snehom ako moria keď pokrývajú zem. Miliardy vločiek, ktoré zachytávali čelné sklo Gustávovho auta mu pripomínali cestu vesmírom. V kútiku jeho duše v tom momente začal dlieť malý plameň, nádej nato, že predsa len celá ta skutočnosť, ktorá sa odohrala mu bude v konečnom dôsledku prínosom. Pri pohľade von oknom zazrel jazero pri ktorom sa prechádzal, keď nezvládal situáciu po obdŕžaní informácií o Sergejovej smrti. Zastavil opäť auto, vystúpil von a prišiel ku zasneženej hladine jazera. Bolo po splne a Gustáv rukami odhŕňal sneh ktorý pokrýval hladinu jazera. Po chvíli zazrel ľad v ktorom nič nevidel. Žiadna známka odrazu obrazu. Nič. Rozplakal sa a dlhé hodiny plakal. Sám v zime, zronení a zlomený na brehu jazera a kládol si opäť tie isté otázky ako predtým: „Ako sa to vlastne mohlo stať? Kto to celé zapríčinil?“