Bolo sotva pol piatej podvečer, keď zavolal priateľ menom Jozef. Jeho biblické meno predznamenávalo určitú súhru zhody náhod.

Jozef pracoval ako živnostník a momentálne prijal úlohu murára na neďalekej stavbe, resp. rekonštrukcií podkrovného bytu. Spýtal sa ma, či mám čas, že mi chce niečo ukázať. Zvedavosť, ktorá už tak vo mne neprechádzala ako keď som bol malé dieťa naznačovala, že to bude niečo jednoduché, prosté, zaujímavé, primitívne všedné no zároveň duchovne veľkolepé. Áno, odvetil, bude to presne také ako nečakáš a tým sa náš telefóny rozhovor skončil.

Po hodinke sme sa mali stretnúť na jednom námestí v jednom menej známom meste, ktoré sa snaží byť istým spôsobom trošku v dejinách ľudstva známe, i keď i to je súčasťou života ako takého a tak za zmienku stálo sa o ňom zmieniť aspoň chabo v úvode príspevku o zatuchnutom mieste.

Tu na námestí, v tej zime a daždi som čakal a on, ako obvykle opäť meškal. Nevadilo mi ani tak, že meškal, a ani to, že neprišiel sám, ale to, že mi povedal: „Poď pôjdeme dnes spoločne do uličky snov“. Ulička snov? Ako ho mohlo napadnúť takéto niečo? Usmial sa, kývol na mňa a už uháňal tempom mustanga cez stred námestia smerom k starým uličkám, kde nás niekde v tom bludisku a spleti chodníkov čakalo jeho doparkované auto, respektíve nákladné.

Odomkol ho a ja, spolu s priateľom Gejzom, čo prišiel na námestie spoločne s Jozefom sme sadali do Tatrovky 815 a vydali sme sa na cestu našim slávnym veľkomestom.
Bolo to niečo strašné. Celý ten čas niečo v tej Tatrovke škrčalo a vŕzgalo a nedokázal som sa normálne koncentrovať. Potom ma v tom chaose a zmätku prepadla myšlienková analýza plná otázok, že čo je to vlastne sa „normálne koncentrovať“?
Po 15 minútach cesty sme zastavili pred obrovským obchodným centrom tam dolu pod mostom, veď viete kde.

Gejza ukázal Jozefovi prstom, na ktorom som videl ešte pozostatky zaschnutej omietky voľné parkovacie miesto a zhodou okolnosti bolo kúsok pri ďalšej časti tohto multifunkčného komplexu. Aké zaujímavé slovo, že multifunkčný komplex. Pripadám si pri myšlienkach na to slovné spojenie ako na vzorček dnešného ľudstva. Cítim sám v sebe, že som sám ako taký multifunkčný zakomplexovaný komplex s množstvom núdzových východov o ktorých viem a pritom sú z bezpečnostných dôvodov stále uzavreté. A tak sa spoločne priatelia vráťme od modrej rieky do deja príbehu o uličke snov.

Jozef zaparkoval. Postupne sme všetci traja doslova zoskočili z tej špinavej Tatrovky a vybrali sme sa do obchodného centra. Jozefa zaujal hneď pri vstupe MC Donald. Začal sa strašne smiať na plnú hubu až sa okoloidúci na nás pozerali. Cítil som sa neisto, nevedel som, čo si mám o tej situácií myslieť. A tak som mlčal a nasledoval som kroky Jozefa a Gejzu, ktoré evidentne napovedali cestu k pultu, kde podávali všetky tie zdravé a výživné hamburgeri. Objednali si ten najväčší hamburger aký bol v ponuke s tou najväčšou porciou hranoliek a k tomu pol litra nejakej zdravej sirupovej vody s krásnym farebným logom patriacim pod nejakú americkú korporáciu.
Ja som si objednal napokon tiež to isté. Jozef sa ponúkol, že to všetko zaplatí a mňa poslali ako najmladšieho zobáka hľadať miesto na sedenie. Neviem, či to bola náhoda alebo čo, ale všetky stoly v tejto tzv. reštaurácií boli takmer obsadené. Našiel som len jeden jediný a aj za tým sedela jedna slečna. Slušne som ju oslovil a opýtal som sa jej, či jej bude vadiť, keď si k nej prisadnem a spolu so mnou ešte dvaja starší páni. Ona, s úsmevom ako ten žltý klaun na obrázkoch povešaných kade-tade mi prikývla a absolútne nenamietala. No tom som ani v kútiku duše mohol čakať, čo ešte len nastane. Obrovský rehot a zábava išla hore schodmi. Skrátka Jozef s Gejzom mali z toho celého neskutočný humor. Bavili sa na mne, na tom, ako je im dobre a ako vynikajúco sa spolu so mnou najedia. Ako prišli ku stolu, kde som sedel s tou mladou nevinnou kočkou vo veku okolo 19 rokov, tak sa začali tak smiať, že som sa musel postaviť a prebehnúť k ním im pomôcť s tými táckami, lebo som videl ako sa im od smiechu chveli aj ruky. Ako náhle som im prevzal tácky, rýchlim krokom si prisadli ku slečne a to tak, že bola medzi nimi. Sprosté narážky a provokovanie vyvolávalo vo mne pocity napätia. Cítil som sa ohrozený a pritom som nemal nato absolútne žiadny dôvod. Vedel som niekde v podvedomí, že všetky tieto skutočnosti budem časom vnímať celkom inak avšak teraz som sa cítil ponížený a strápnený. Jozef a Gejza sa veselo bavili. Dievča sa ohromne bavilo spolu s nimi a ja? Ja som sa cítil tak sám a tak hlúpo, že som nevedel, či sa okamžite nepostavím a neodídem odtiaľ. Nestalo sa tak. Premohol som všetky tie emócie a myšlienky, pretože som vedel vzhľadom na schopnosti tých dvoch mágov, že to všetko robia len preto, aby ma vyskúšali, vybudili do extrému a zároveň pritom dôkladne pozorovali moje reakcie a vnútorné napätia. Cítil som, že i napriek tomu, že sa smejú a bavia, tak stoja na mojej strane a podporujú ma v tom, aby som to zvládol. A ja, ja som to navonok prekonal a zároveň som si vytvoril sám v sebe vnútorný boj v niečom, čím som ešte pri nich neprešiel a zároveň niečo, čo som si predsavzal, že ovládnem. Po dvadsiatich minútach fantastického zážitku pri obede sme sa vydali na ďalšiu púť po uličkách obchodného centra.

Pozeral som na všetky tie vyblýskané obchody a ľudí, ktorí predstavovali ilúzie spokojne kráčajúcich bytostí s nákupnými taškami v rukách, ktoré boli ich krátkodobým pokojom a cieľom spokojnosti a vyrovnanosti. Jozef sa na mňa usmieval. Nemal som rád jeho úsmev, pretože to bol úsmev len navonok. Vo vnútri som cítil, že pracuje a mentálne rieši diametrálne odlišné veci o ktorých som nemal ani šajnu, no napriek tomu všetkému ma zaujímali a bol som nimi fascinovaný i keď som o nich v podstate nič nevedel. Zaujal ma jeho prejav, to ako sa správal, aký bol bezprostredný a zároveň priamy no inokedy uzavretý a tichý. V týchto jeho stavoch vždy vo mne vyvolával množstvá otázok. O mnohých z nich som sám pochyboval a utápal sa v nich. Mnohé som sa bál opýtať, pretože som sa bál jeho reakcií a napokon som mal vždy v konečnom dôsledku problém len sám so sebou.

Mnohokrát som sa pýtal sám seba, prečo mi to robí, robia? Nerozumel som ich postupom, ich mysleniu, ich reakciám a podnetom, ktoré voči mne vyvolávali. Časom som však postupne krok za krokom začal chápať. Začal som chápať, že len v určitých extrémoch som schopný ich vnímať a prijímať ich názory. Uvedomujem si až odstupom času, ako hlboko som bol zahladený sám do seba a nevnímal som ich, no pritom som od nich vyžadoval, aby ma akceptovali, bolo to však márne. Vždy som im bol následne na „posmech“. Učili ma koncentrácií na svoje myšlienky a sledovanie ich vznikov a pôvodov. Učili ma sa ovládať emócie a vnútornú stránku podstaty skrytú vo mne samom. Nechápal som, prečo som tak padal a plakal a trápil sa, ale napokon vždy za tým všetkým prichádzalo niečo nové, iné, dávno známe a pritom mne zabudnuté. Po prvý krát som na moment pociťoval všetky tieto fakty ako jedinú súčasť a cieľ môjho skromného bytia. Oni dvaja kráčali pokojne ďalej odetí v montérkach krížom cez to veľkolepé obchodné centrum a boli pánmi tej situácie. Vôbec nedávali nič najavo. Žiadna seba dôležitosť, žiadna pompéznosť, či pýcha alebo povýšenecké vystupovanie. Pôsobili skromne, no zato veľmi vyrovnane a ak by som to mal prirovnať k niečomu ako svetlo, tak žiarili medzi tou všetkou osádkou ľudí okolo nás. Moje oči lemovali jemné náznaky sĺz a pociťoval som všetky tie sny a túžby v ktorých som sa pohyboval. To všetko mi zrazu prišlo tak demagogicky všedné a absurdné, že som mlčky plakal a neskutočne sa tešil, kedy tie temné uličky snov toho gigantického obchodného centra opustíme. V tom mi vstúpil do myšlienok Gejza za priateľským objatím sa mi s úsmevom na tvári pozrel jasne do očí a dodal: „Je čas na kávičku, fešák!“. To bol môj koniec. On sa následne z hlboka nadýchol a na plné ústa sa mi začal rehotať a pritom sa mi pozeral do očí. Pritom, čo bolo zaujímavé, jeho oči boli vážne. Bol som v chaose, zase a opäť. Plná hlava myšlienok ako: „O čom ide? Čo týmto celým sledujú? Chcú ma zmiasť?“ atď. . Nerozumel som pointe, tá mi unikala. Všetko bolo nejasné. Jozef opäť len s úsmevom na tvári poukázal prstom na kaviareň na rohu uličky. Usadili sme sa v pre mňa nie moc pohodlných kreslách a objednali sme si každý presso s mliekom. Jozef sa mňa zátišne potmehúdsky pozeral. Gejza si začal vylupovať nechtom špinu z druhého nechtu a vyzeralo to teda na posedenie v kaviarni dosť nechutne, ale on si z toho absolútne nerobil ťažkú hlavu. Mrkol na mňa očkom a opýtal sa ma: „Ešte Ťa to takto baví Eliáško?“. „Eliáško?“ Pozrel som sa na neho prekvapený až s nemým úžasom, pretože som sa tak vôbec nevolal. Oni dvaja sa zase začali ešte viac smiať na tom, ako som na nich pozeral. Prišla nám však káva a na moment bolo všetko opäť v predostieranej norme okolia. Jozef si odpil a začal rozprávať historky z čerstvého nového času. Gejza pozorne počúval akoby hovoril o tajomstvách vesmíru. Ja som na nich pozeral ako vyoraná myš. Nechápal som. Ako sme dopili kávu, tak ma požiadali aby som zaplatil účet, že si odskočia na WC. Tak som tak aj učinil a chvíľu som ich čakal ešte pri stolíku, ktorí opustili. Po 20 minútach ma prešla trpezlivosť a išiel som cez uličku naproti na WC, aby som ich trochu popohnal. Oni tam však neboli. Nebol tam nikto. Vybehol som von a uličky obchodného centra boli úplne prázdne. Nikde nikoho, ani živej duše. Utekal som východom von, rovno k miestu, kde bola zaparkovaná Jozefova Tatrovka. Tá tam však už nebola, pritom všetky ostatné autá boli na svojom pôvodnom mieste. Nechápal som tomu. Na okolí bol pokoj a kľud. Všade vládol pokoj a mier a ja som si pripadal tak sám, ale tak vyrovnaný, že som až nerozumel tomu, čo sa stalo. Mne to však nedalo, musel som sa vrátiť späť do toho centra a do kaviarne, kde sme všetci traja sedeli, pretože som cítil, že tam niečo nájdem.

Ako som dobehol s lapajúcim dychom do kaviarne a pozeral sa priamo na stolík pri ktorom sme sedeli, tak ma niekto prudko zozadu popadol za rameno, až som zavrel oči a ten niekto v tom skríkol: „Eliáš! Ty hovädo jedno! Vstávaj a dýchaj, veď sa v tej šálke kávy utopíš!“. Otvoril som oči a zistil som, že sedím na stoličke, celý obliaty od kávy, pretože som pritom ich blbom a mne nezmyselnom rozhovore o novom čase zaspal a hlava mi v tom spánku upadla do šálky kávy, ktorá sa vyliala na mňa. Cítil som sa opäť vo „svojej“ koži. Následne sa tak začali rehotať, že ich nebolo možné zastaviť. Jozef vypýtal účet, slušne zaplatil a poďakoval sa a išli sme von z obchodného centra smerom k autu. Gejza zastavil pri tmavom čiernom BMW luxusnej triedy a povedal: „To by bola sranda na takom niečom sa previezť, že mladý?“ dodal a pozrel pritom na mňa. Následne vytiahol kľúče a otvoril si ho akoby bolo jeho. Zostal som úplne prekvapený a plný neistôt. Jozef sa pousmial a s kľudom Angličana si prisadol na miesto spolujazdca. Ja som stál vonku a stále som neveril vlastným očiam. Gejza sa na mňa z okna usmial, siahol do vačku a vyhodil mi von z okna kľúče od Tatrovky s dodatkom: „Kto váha, nežerie!“ Drž sa chlapče.“ Zatvoril matné okno a v odraze toho skla som videl seba samého. Auto sa otočilo a oni zmizli v šere prichádzajúceho večera. Stál som tam ešte hodnú chvíľu a premýšľal som nad celým tým prežitým zážitkom. Nechápal som. V rukách som držal kľúče od tatrovky a nemal som síl urobiť ani jeden krok smerom k miestu, kde bola zaparkovaná. Niekde v kútiku duše som cítil, že tam tá tatrovka nebude a tak aj bolo. Ako som dorazil k miestu, kde bola zaparkovaná, nebolo tam už nič. Došlo mi, že to mali všetko premyslené až tak, že som sám zistil na samom sebe, koľko toho ešte vidím inak ako v skutočnosti je. Viem, že mi nechceli ublížiť, či dotknúť sa ma v zlom smere, ale chceli aby som pochopil. Pochopil, v akom omyle seba samého žijem. Dnes viem, že im patrí zato moja úcta a vďaka.