Je tmavá noc a smrť sa zakráda uličkami mesta.

Nejaký človek zamyká kľúčom dvere svojej kancelárie. Vonku prší a nad zemou sa začína pomaly zdvíhať opar dymu pripomínajúceho hmlu. Sekundy plynú ako minúty a z minút sa stávajú hodiny. Človek vychádza von z budovy a rozprestiera svoj dáždnik. Kvapky dažďa stekajú po rímsach striech a potom odkvapmi dolu ku chodníkom pri ktorých tečú a zlievajú sa do kanálov.

Potkany dole v kanalizácií požierajú zvyšky odpadov, ktoré sa stokami preplavili až k ním. Po chodníku kráča muž, ktorý opustil pred pár minútami tohto deja svoju kanceláriu. S každým krokom sa mu chveje zem pod nohami. Smrť je mu v pätách.

Myšlienky, ktoré ho prenasledujú pri jeho bezduchej chôdzi mestom sú zvláštne. Dobre ich pozná a zároveň v nich mnohokrát stroskotáva, ako taká loďka z papiera, ktorá sa vydáva na tajomnú cestu do diaľav nekonečných oceánov. Muž zastavil, otočil sa a pozeral za seba. Nikoho však nezazrel a tak pokračoval ďalej. Dážď neutíchal, skôr naopak, silnel. Dáždnik pod ktorým kráčal zahalený muž začal postupne nasávať kvapky dažďa ako špongia, ktorá nasáva zakalenú vodu. Tento jav mužovi, ktorý hľadel zospodu na kostru dáždnika pripomínal jeho myseľ, ktorá začala už dávno na rozdiel od dáždnika presakovať. Mnoho neistôt ako aj temných zákutí sa začínalo postupne vynárať v útrobách jeho myšlienok, akoby si sám nevedel so sebou dať rady.

Smrť nepoľavovala ani stotinu sekundy a jeho kroky úpenlivo sledovala. Potkany ňuchali po ďalšom zdroji potravy. Boli nenásytné a hladné. Nikdy nemali dosť. Zápach odpadkov, či skazených potravín ich priťahoval ako smrť, ktorú priťahovala mužova nakazená myseľ. Krok za krokom sprevádzal čľapot vody. Mužove topánky začali postupne pretekať. Nasiaknutá tkanina dáždnika začala ešte viac presakovať až začala postupne vytvárať kvapky, ktoré postupne začali dopadať na mužove čelo. Jeho tvár plná vrások pripomínala skutočnosť, ktorá sa odrážala jeho minulosťou v prítomnosti tohto deja a jeho vlastnej nejasnej, zahmlenej šedivej budúcnosti. Nik netušil čo ho vskutku trápilo, ani to nikoho nezaujímalo, tak ako ani potkanov netrápil vskutku nejaká stav niektorého z nich. Keď už niektorý z nich padol, či zahynul, tak sa so srdečnosťou o neho podelili a šli ďalej tmavým a bohom zabudnutým podzemím. Muž opäť zastavil. Tento krát pod strechou autobusovej zástavky. Stiahol dáždnik, vytiahol si z kabáta krabičku cigariet a jednu si potichu zapálil. V tme začalo tlieť malé svetielko nádeje.

Ako postupne stúpala hmla z chodníkov smerom k pouličným lampám, tak stúpal dym z cigarety smerom k nebu. Táto melancholická metafora pripomenula mužovi spomienky na smrť. Spomínal na svoje tragické úmrtie po autonehode, ktorú mal. Spomínal na jeho trúchliacu rodinu, všetok ten nárek, celú tu pominuteľnú bolesť a stratu času trápením, ktoré voľakedy, keď ešte žil, prežil. Teraz si len tak stál a spomínal v rozmočených topánkach a s mokrým čelom na ktorom sa sem-tam mihla omrvinka popolčeka z neďalekého krematória.  Úsmev karty žolíka začína mužovi lícovať jeho tvár. Cigaretka pomaly dohára a muž púšťa k zemi ohorok spolu s jeho myšlienkami žijúceho tvora, žijúceho človeka. Otáča svoju hlavu smerom doľava a z diaľavy vidí k nemu prichádzať smrť. Pomaly si sadá na opustenú drevenú lavičku na konečnej zástavke. Jeho oči sa pomaličky zatvárajú a pociťuje zvláštne príjemný chlad. Cíti pokoj a mier. Po chvíli začne s ním niečo však niečo drkotať a hádzať. Muž prudko otvory svoje oči. V tom uvidí vedľa seba manželku ktorá ho pevne drží za ruku, trasie ňou a hovorí: „Hej ty! To je dnes už druhýkrát, čo ťa pochytil ten tvoj nešťastný mikrospánok! Zamkni prosím ťa už tu kanceláriu a poďme späť do života medzi ľudí!“.

A tak muž zamkol dvere svojej pracovne. Zišiel spoločne zo ženou po schodoch von na tmou zahalenú a zahmlenú ulicu. Roztiahol dáždnik, schoval podeň svoju drahú a kráčali naprieč uličkám smerom ku konečnej zástavke. Ako tak kráčali tak popri chodníkoch sa „prechádzali“ prúdmi zakalenej vody v odtokoch odpadky, ktoré smerovali rovno dole cez stoky k potkanom, ktorí nemali nikdy dosť a smrť len tíško pozorovala celý tento nekonečný dej.