Dole pri ústí čiernej rieky sedel na brehu a kameni zahalený v šedivom rúchu pútnik. Nebol starý ani mladý, pretože to nikto nikdy nevedel odhadnúť.

Ako tam tak sedel, vnímal červenú oblohu, ktorú presvecovali odrazy slnka zahalené do žltkastej farby. Modrá tráva lemovala jeho zelené topánky, ktoré vykúkali spopod jeho rúcha ako hnedé kvietky keď vytŕčajú ponad trávu.

Jeho svet bol iný. Iný ako poznám a viem si predstaviť. Jeho fantázia neexistovala v podobe ako som si ju mal možnosť vykresľovať a jeho skutočný život bol jeho šedivým rúchom, ktoré zahaľovalo jeho mnohotvárnu tvár ukrytú pred očami zvedavcov z iných svetov.

Mne to však nedalo a mal som potrebu sa ho opýtať na nás a naše cesty, ktorými tu brodíme v tomto svete. Nevedel som, a ani sám som netušil, ako bude reagovať na moje otázky. Uvoľnil som sa a pokúsil som sa ho vyhľadať v hmle tam vonku. Našiel som ho. Našiel som čiernu rieku na ktorej konci sedel a čakal. Podišiel som k nemu a slušne som sa uklonil. Nereagoval a dával mi čas, ktorý som ešte matne vnímal.

„Zdravím ťa pútnik. Prichádzam z planéty Zem, a dovoľ, aby som sa ťa opýtal otázky, ktoré trápia moju unavenú dušu.“ prehovoril som k nemu.

„Duša sa neunavuje, ale tvoje telo sa tak tvári, pokračuj.“ pútnik mi sucho odvetil.

„Cítim potrebu Ti povedať, že žijeme v dobe chaosu a cítim, že máme postupne silu nato, aby sme daný chaos ovládli a zmenili jeho smerovanie za vyšším poznaním, no napriek tomu všetkému čím viac rastú podaktorí z nás, strácajú sa vo vlastných silách a ja sa nečinne prihliadam ako sa celý ten dej odohráva. Neviem im pomôcť.“ spýtal som sa ho.

„Tak tomu bolo vždy. Pozri sa tu na tú rieku. Vnímaš ju modro, pretože tak ju vnímate tam dole u Vás na planéte Zem, pritom tu ju vnímaš, Vašou rečou povedané v čiernej farbe, no pritom nie je ani čierna, ani modrá. Stále len je. Tak isto sa správajú jedinci, ktorých popisuješ. Majú svoje pohľady, svoje farbičky, ktoré vnímajú, ty im ten ich pohľad neber ani si ho nepripisuj, či neskrášľuj a neber osobne, ty len maľuj obrázky.“ Pútnik dodal k mojej otázke.

„Maľovať obrázky? Ako ťa môžem lepšie pochopiť dráhy pútnik? Tvoje slová sú mi hádankou a nevidím v nich jasný a priamy zmysel toho, čo by som rád z nich pochopil. I keď uznávam, že to, čo bolo predmetom tej mojej predošlej otázky zrejme nemá pre mňa nejaký osobný zmysel, význam.“ Pokračoval som zvedavo v diskusií.

„Čo má a čo nemá význam milá bytosť pretrvávajúca napoly v hmote? Myslíš, že keby si nemal ten postreh a nevšimol si si práve to, načo si sa ma okrem iného práve opýtal, tak by si ma tu na tomto mieste postretol? Nie, len hmla a púšť, tie dva obrázky by si tu našiel.“ Zašepotal hlas zo šedého rúcha.

„Viem, strelil si tam, kam som ja dlho mieril no nikdy som nestlačil spúšť. Nemal som odvahu, bol som iný a vždy som si našiel kvantá slov a viet nato, aby som učinil inak, ako som chcel a tak mi prešlo pomedzi prsty niekoľko životov. Nuž azda je to tak. Sám vnímam, že je to o maličkostiach, ale tie, predstavujú ďaleko väčšie obety ako sa zdá alebo je mi zrejmé. Si ten, kto je z dôb prastarých a majstrom v sebaobetovaní, preto som ťa vyhľadal. Počul som o tom, ako si sa obetoval mnoho životov zato, aby si zachránil dejiny a chody určitých udalostí. Je to obdivuhodné a cením si toho, že mám možnosť ťa spoznávať.“

„Na to tu niet času. Si jeden z uvedomelých a to ti je zrejmé. Málokto pochopí tie danosti za stovky až tisícky životov. A hľadať teraz bod, kde sme a kam smerujeme, na to je už neskoro. Ten bol ani nikdy nebol v ponímaní životu fyzického. Tie epochy vznikajú a zanikajú už nespočetne mnoho rokov natoľko aby sme venovali tomu pozornosť. Ten dej nechaj plynúť. Tých okolo seba ber vážne a uč sa od nich. Nik z nich Ti neublíži. Jediný protivník si ty sám, takže vieš čo ťa čaká a neminie. Či svet skončí alebo bude nastolené prímerie, uvidíš a možno to raz postrehneš ak budeš dobrý vo svojom obore, ale teraz je už čas a ty sa musíš pobrať tam odkiaľ si prišiel. Rieka plynie, ale jej farba nejestvuje. A či nejakú niekedy vôbec mala? No pokús sa túto odpoveď nájsť sám v sebe.“ Odznievali akoby záverečné slová pútnika.

„Tento krát nie Pútnik, tajomstvo, ktoré si neodhalil, je práve to, ktoré mi hovoríš, ale tak, že tvojím slovám, ktoré vnímam nerozumiem. Tvoj postoj je neutrálny a iný ani nebude. Dáš mi práve len to, načo sa pýtam, ale hlavne tak ako sa pýtam. Vieš vykladať mnohými spôsobmi a formami bytia, takže budem rád, pokiaľ v tejto mojej snahe sa dozviem to, vďaka čomu som sem na toto miesto potom všetkom, čo som prežil prišiel.“ Odvetil som pútnikovi.

Nastalo ticho. Miesto, kde som stál a on sedel pohltila temná tma. Nevidel som si na konček nosa. Bol som zaslepený, zaslepený samým sebou. O pár chvíľ som postrehol a začal vnímať siluetu pútnika, ktorá sa z tmy vynárala priamo predo mnou. Sedel na skale tak, ako predtým, ale začal sa pomaly z nej vstávať. Postavil sa a stál naproti mne. Natiahol sa, a rukami si začal pomaly dávať dole kutaniu svojho rúcha. Začal som pociťovať namiesto nepokoja a neistoty v ktorej ma skľučovala tma, ktorá nás náhle obklopila nové pocity. Vnímal som príval energie a sily, ktorá do mňa vstupovala. Jeho silueta sa mi začala strácať a vnímal som len pred sebou vznášajúcu svetelnú bytosť, ktorej intenzita jasu svetla stále narastala. Musel som zatvoriť oči. Prekryl som si ich aj rukou, no intenzita a sila svetla neustále rástla. Začal som byť zúfalý a pociťoval som koniec môjho bytia. Zrazu, všetko zmizlo a ustálo.

Bol som sám. Moje oči boli zavreté. V diaľke som započul spev vtákov a iné zvuky prírody ktoré sa pomaly približovali ku mne. Cítil som príjemnú vôňu lesa. Otvoril som oči. Sedel som pri potôčiku na kameni a neveril som. Obloha bola modrá a skrášlená snehovo bielymi oblakmi. Slnko svietilo jasno a bol krásny jarný deň. Zelená tráva lemovala korene stromov, ktoré mi pripomínali vlastné nohy, ktoré sa pevne dotýkali zeme. Bol som iný a pritom stále ten istý neveriaci tvor. Bol som človek.