Opäť jeden z amerických…

Slnko zapadalo a James sa pomaly obliekal do práce. Ako tak kráčal ulicou zazrel na zemi starú, zošúverenú plastovú fľašku. Začal do nej kopať a tá sa kotúľala vždy o niekoľko metrov dopredu popred neho.
Smial sa, vyzeral ako malé decko, ktoré objavilo novú hračku. Po chvíli takejto chôdze zazrel smetný kôš, potom prestal, zohol sa, zdvihol fľašu, hodil ju do koša a pokračoval ďalej cestou do práce.

Ako prichádzal James k baru v ktorom pracoval, uzrel pred ním ako sa tam doberajú beloch s černochom. Jeden do druhého vrazil a začali sa byť. James okolo nich prešiel ako tieň a vošiel do baru. Vo vnútri vládla naopak pokojná atmosféra. Čašník Mike pozdravil Jamesa a prehodil s ním pár slov. James sa následne prezliekol a pustil sa do práce za barom.

Vonku už blikali pokazené neóny lámp, ktoré presvetľovali tmavé uličky mesta, keď mesto pohltila noc.

Na bare sa otvorili dvere a dnu vošiel jeden z černochov, ktorý sa vonku pobil. Usadil sa za bar a vypýtal si od Jamesa pohár whisky. James mu nalial a podal pohárik. Černoch sa poďakoval a začal Jamesovi hovoriť:

„Boh je nespravodlivý, vieš to človeče? My čierny sme v tomto svete utláčaní a kde je ten Boh, ktorý je spravodlivý a súdi naše osudy? Kde?!.“

James sa na neho pozrel a nalial mu ďalší pohár. Černoch ho bez váhania prijal a popíjal ďalej a ešte niekoľko minút rozprával o utláčaní černochov, o bohu, o prezidentovi a o Američanoch. James si z toho hlavu nerobil, všetko si vypočul a zároveň to púšťal z hlavy.

Následne prišla do baru mladá, elegantne oblečená žena okolo tridsiatky. Sadla si za bar o stoličku ďalej od černocha a objednala si fľašu koňaku. James sa na ňu pozrel, položil pred ňu fľašu, otvoril ju, nalial jej do pohára a spýtal sa jej: „Môžem Vám ešte nejako vyhovieť madam?“. Žena sa na neho dlho zahľadela a dodala: „Vy?! Vy, muži ste odporní!!!“. Povedala nahnevaným tónom a odpila si z pohára.

Čašník sa radšej s úsmevom otočil a podišiel na druhý koniec baru, kde sedel starší pán, ktorý pravidelne každý deň trávieval v tomto bare dlhé hodiny svojho života.

„Dobrý večer pán Smith. Otvoríme ďalšiu fľašku francúzskeho Chardonnay?“ spýtal sa James starého pána. „Nie, ďakujem James, je to od teba milé, ale dnes už stačilo. Doma ma čaká žena a pôjdem domov, mám tam rozčítanú knihu.“ Odvetil pán Smith. „Knihu?“ spýtal sa zvedavo James. „Áno, volá sa kalich večného života.“ Dodal pán Smith. „O čom ta kniha je?“ zvedavo sa pýta James. „Je o templároch a hľadaní Svätého Grálu. Vieš James, chodievam sem dosť často a keď tak pozerám na tie stroskotané životy ľudí, nečudujem sa, že trpíme za našu nevedomosť. Nie sme schopní si vážiť jeden druhého bez toho, aby sme neustále neposudzovali jeden druhého, čo kto nosí oblečené, kto má aký názor, kto koho volil, či v čo, kto verí. Ľudská rasa je skutočne v poznaní ako niečo, čo potrebuje byť potrestané a zároveň poučené z vlastných chýb. O niečom obdobnom sa píše aj v tej knižke, pokiaľ by si chcel, rád ti ju prinesiem, môžeš si ju pokojne prečítať.“ povedal starý pán Jamesovi.