Istú dobu pôsobil González v jednom mestečku, zvanom Matamoros kúsok od pobrežia. V tomto meste bola aj miestna krčma, kde sa občas stretával spoločne s Josém. Nedávno sa José dozvedel od Gonzáleza, že ho čakajú veľké veci a zmeny, ktoré s ním narobia divy, ale viac mu prezradí, až keď sa osobne stretnú v Matamoros.

Keď prišiel ten osudový deň, tak sa ako vždy José po niekoľko hodinovej ceste dostavil ku miestnej krčme, ako sa s Gonzálezom vopred spoločne dohodli. Krčma však bola zavretá a v jej okolí ani živej duše. José sa rozhodol, že počká.
Bolo po ôsmej večer a stále nikto ku krčme neprichádzal. Sem tam sa mihol nejaký ten človiečik v pozadí ale inak nič. José začínal byť trochu nervózny.

Z ničoho nič niekto začal do neho kopať so silným hlasom: „Vstávaj ty vôl jeden! Čo si myslíš, že si na paši?!“
José sa prebral zo sna, lebo zaspal. Zmätene pozeral okolo seba a zistil, že na západe ešte len slnko zapadá a on si trošku, niekoľko hodín pospal. Pozrel hore a nad ním stál v tvári nahnevaný Goméz. „No poď, ideme dnu do krčmy.“ Povedal Goméz a vošli spolu dnu. Ako si tak sadli, tak Goméz zavolal na čašníka nech prinesie dva krát tequilu. Táto sitácia sa zopakovala ešte niekoľko krát a v tom sa objavil v dverách do krčmy Don Pacho. Ten sa s hlasitým smiechom pozrel na Goméza a rozbehol sa ho objať. A tak sa vyobjímali, ako keby sa nevideli 100 rokov. Následne si Don Pacho prisadol a otočil s Gomézom niekoľko kôl tequily. José sa usmieval na silu a sedel za tým stolom s nimi dvoma ako kus polena. Nakoniec sa Goméz po hodine spolu s Donom Pachom postavili, obaja sa so slnečným úsmevom pozreli na Josého, hodili na stôl pár drobných a stratili sa v dverách krčmy. Josému zostalo na stole 10 nedopitých pohárikov tequily a pár drobných.