Údolie kaňonu zíva prázdnotou. Na oblohe svieti slnko. Je teplo a dusno a len občas cítiť ako sa preženie údolím jemný vetrík. Vysoko na úpätí kaňonu stoja dvaja muži. José a jeho učiteľ González.

González sa pozeral očami dravca po okolí a v tom sa pozrel na Josého a povedal:

„Je čas. Skoč!“

José sa zhlboka nadýchol, zatvoril oči a skočil. Letel dolu kaňonom ako vták, nepociťoval žiadne rušivé myšlienky, nič, čo by ho ťažilo a prinavracalo späť do sveta v ktorom žil. Vnímal celé okolie, rieky, divú zver i všetku krásu prírody. Napokon sám v sebe José umrel vnímal seba, vnímal bytie, celé tie márne chvíle, ktoré mu pripadali tak dôležité a tak podstatné a za ktoré sa oplatí tak žiť. Niekde v sebe začal však pociťovať ďalší nádych a v tom otvoril oči.

José stál na úpätí kaňonu tak, ako predtým. Vedľa neho stál usmiaty Gonzáles, ktorý si len špičkami prstov narovnal svoje sombrero, usmial sa na Josého a povedal:

„Bolo to dobré, i keď chýbal tomu ešte istý pocit prázdnoty. Nuž musím ísť, uvidíme sa nabudúce.“

Goméz sadol na koňa a stratil sa v prachu z kopýt, ktorý zostal ako posledná viditeľná stopa jeho žiariacich kontúr v Josého očiach.