Nádvorím pofukoval studený jesenný vetrík. Zažltnuté listy zo stromov s jemným ladením červenkastého kontrastu pripomínajúceho krv si poletovali v ňom. Vietor postupne silnel a opadané listy stromov v ňom stúpali a klesali podľa jeho intenzity. V jednom momente vietor tak zosilnel, že jeden z listov vyfúklo hore ponad baštu, cez okno na stôl mladého šľachtica.

Ten, za stolom pokojne sedel a hľadel na hladinu pohára v ktorom sa rozprestierala magická hladina červeného vína. Noc, ktorá vonku pripomínala temnotu robila túto chvíľu, tento moment ešte čarovnejším. List zo stromu doletel na stôl vedľa pohár vína z ktorého pil šľachtic. Ako uzrel tento lístok, chytil si ho a začal si ho pri svetle sálajúceho zo sviec obzerať. „Toľko prirodzených zvláštností. Žlto-červený lístok, spomienka, nostalgia i trošku melanchólie. Je tu jeseň. Čarovné obdobie a moje pero sa opäť zabára do tušu, ako žena utekajúca močiarom večnosti v tme ukrytej a schovanej v zmysle prírody ako ruža trblietajúca sa v odlesku jej pier a šije. Vesmír, plynúci a dýchajúci tento priestor a čas. Ako moja nekonkrétnosť k faktom o svojej podstate tú neopísanej v príbehoch minulých.“, mysľou preletelo šľachticovi niekoľko myšlienok pripomínajúcich opadané listy zo stromov, ktoré vietor v tú noc povznášal svojou silou ponad kráľovstvo. Jeho myšlienky však nekončili, mali stále tendenciu sa nejakou prazvláštnou silou vznášať a bdieť v tej komnate, kde žil. „Zrkadlo, dar protikladu hmoty, abstraktnosť nekončiaceho odrazu skutočnosti daj mi opäť možnosť nahliadnuť za prah svojej pominuteľnosti.“, prehovoril šľachtic ku zrkadlu, ktoré sa nachádzalo pár metrov od neho. V zrkadle sa začali vynárať jemné kontúry, ktoré rysovali šľachticovu polohu sediaceho človeka za stolom. V jednej ruke zvieral list a v druhej držal pohár červeného vína. Jeho myšlienky zrazu prekračovali hranice múrov, hranice kráľovstva, ako krajiny, či iných zemí ktoré sa rozprestierali vôkol kráľovstva. Siahal opäť za hranice svojho unaveného teľa.

Kvapka za kvapkou vína pomaly dopadávali do úst, ktoré bažili po ďalšom poháre vína. A tak šľachtic dopil pohár vína a nalial si ďalší. Ako si nalieval, započul jemný šuchot kľúčov. Zbystrel svoju pozornosť. Pootvoril ešte viac okno do svojej komnaty. Jasný mesiac sa stal ďalším svetlým spoločníkom okrem sviečok v šľachticovej komnate. Po chvíli nastalo ticho. Šľachtic pozeral uprene na mesiac. Pohár bol doliaty a tak si z neho odpil. Chuť bola trpká a hutná. Privrel svoje unavené viečka aby na moment opäť opustil tento svet, ako to bolo u neho občas zvykom.

Zvuk šuchotania kľúčov sa v tom momente opäť vynoril a ešte viac zosilnel. Šľachtic otvoril svoje oči.
Zotročené telo v okovách sa zvíjalo v obrovskej sále a tieň sa mihotal múrmi podzemia a hľadal v temnotách mŕtvych duší a osudov odpovede. Telo otroka v okovách sa opäť vzpieralo a túžilo po slobode, ktorú nemohlo svojim životom v inej paralele vykúpiť. Otázok pribúdalo a odpovedí stále viac a viac zanikalo a i keď aj náhodou nejaká nová vznikla po niekoľkých chvíľach zanikla pretože život vo fyzickej paralele si vyžadoval väčšie obety ako si zotročený muž v okovách dokázal vôbec predstaviť.

„Prečo? Prečo žiadaš tieň odo mňa tak veľa?“, pýtal sa smrťou unavený muž sám seba a tieňa. Tieň sa mihotal stenami ani sa nepristavoval, či vôbec pozastavoval nad mužom v okovách. Muž začal túžiť, i keď túžby mu už mnohé dávno nehovorili, pretože vedel, že boli dole dávno zatratené poznatky iných svetov, ktoré sa strácali v prázdnote fyzického bytia skôr ako zanikali a pre pozemský život znamenali istú formu prežívania na podvedomej báze, keď zlyhávala tzv. vedomá.
Stenami sa začal šíriť čudesný zvuk, zhluk z ktorého napokon vyústili tieto slová: „Si sám sebe svojím vlastným väzňom a otrokom… a budeš si ním naveky ak neprekročíš svoj vlastný tieň…“. Muž v okovách začal pomaly otvárať viečka ako šľachtic stojaci pri okne v tieni svietiaceho mesiaca. Šľachtic pozeral von oknom na svet v ktorom žil a bdel súčasne. Vietor vonku ustál, a lístky zo stromov pokrývali kamenné dlažby nádvoria. Šľachtic si obliekol svoj plášť a vybral sa von do nočných hradných uličiek. Bolo to ako v odraze zrkadla, ako druhá klamlivá skutočnosť do ktorej sa ponáral. Ulice zívali prázdnotou a opustenou samotou. Väčšina poddaných spala a hľadala sa vo svojich snoch, či prežitých spomienkach z dní minulých. Šľachtic bol nasýtený smädom, smädom po hradnej ruži, ktorú postretol a našiel v jej zvitkoch kvetu otázku na ktorú hľadal odpoveď. Kráčal uličkou ku starému mlynu v ktorom žil istý starec. Pre mnohých bol podivín, no pre šľachtica znamenal omnoho viac. Bol to učiteľ, priateľ a zároveň niekto, kto mu zmenil život. Išiel za ním, aby poodhalil príčinu svojho nevyhasnutého smädu.

Tagy: Hradná ruža