Sadol som si opäť za svoj stolík v kancelárií a pozrel som na chat, kto mi čo nového napísal.

Super. 15 rýchlych správ na pokeci, 29 priateľov online na ICQ a na skype 7 zmeškaných konverzácií. Krása, zas budem mať čo robiť, ešte zapnem Facebook Chytro som si otvoril Excel, nech mi niečo beží na pozadí, keď mi sem niekto náhodou príde. Pozrel som na hodinky, 12:05, super, je časť ísť na obed.

Obed bol super, ešte káva a cigaretka a 4 hodky a pôjdem domov. Na rýchlo som urobil pár tabuliek a pomedzi to som si písal s priateľmi ďalej.

16:00 hodín. Tabuľky sú ako tak dokončené, venoval som tomu asi tak hodku od obeda, ale inak aspoň niečo som urobil. Á, pozerám kto mi to píše, kamarát z anglicka, super, toho som dlho nevidel, aspoň popíšem čo a ako. 17.30, fúú, dnes som to nejako prehnal, už by som sa mohol aj pomaly baliť a ísť domov. Hm, cestou sa ešte budem musieť staviť v nejakom hypermarkete na nákup.

20:00 hodín. Prichádzam unavený z práce a zapínam telku. Beží tam milión obľúbených seriálov a je to super. Popritom mi beží počítač a pokračujem s písaní s priateľmi.

Epilóg

Tak a teraz trošku k veci. Nečudujem sa tomu čo Vás čaká. Nečudujem sa tomu, že takmer nikoho nemáte. Máte mnoho a pritom nič. Ste ako malé zajačiky, ktoré sa len bezducho presúvajú z klietky do klietky. Všetko stojí a zároveň padá na Vás priatelia. Tento systém, možno trošku s obmeneným časovým scenárom je v dnešnej dobe takmer všade. Ľudia prestali pracovať. Odnaučili sa deliť súkromie od práce a niekedy aj naopak. Potom sa čudujete ako ťažko sa občas žije. No bodaj by nie. Len somár uverí tomu, že dnes v tých kolosoch niekto skutočne pracuje. Internet nám v mnohom pomohol, no ako vidíme, v mnohom sme sa posunuli späť. Len nech si ľudia ďalej navykajú na tento systém fungovania práce. Uvidíme, čo bude z toho o pár rokov. Ale iná pointa sa mi tu črtá. Občas sa zamýšľam nad tým, čo vlastne ľudia chcú? Chcú mnoho, no málo je tých, čo sú ochotní aj niečo obetovať a keď, tak zato niečo chcú. Pekné, no pozriem ešte ďalej na rozvoj a vývoj. No niet divu, že mnohé ľudia nevedia a na druhej strane aj keď niečo uzrejú, tak si to len málokto z nich dokáže zadovážiť, či sa už jedná o materiálne veci ale predovšetkým o informácie týkajúceho sa bytia, duchovna a učenia. Človek chce vedieť mágiu, liečiť, ovládať telepatiu a poznať rôzne tajomstvá. A výsledok?

Zavedú všetko inam. Všetko si vždy prispôsobia ako im to vyhovuje, pretože nie sú ochotní prijať skutočnú hodnotu daného poznania, pretože radi vidia to, čo im je blízke, to, čo ich naplní nejakou tou emóciou a doplní im to ich ego. Veru tak, a tak sa len všetci pekne snažme riešiť veci po svojom a svojím spôsobom tak ako aj v tomto príbehu, veď predsa sloboda je o tom. O tom, aby sme sa mohli rozhodovať tak, ako chceme a niekde v pozadí drieme anarchia, ktoré je zatiaľ ešte potláčaná, ale jej evokácia stále prebieha, síce pomaly, v rokoch, postupne a priamo a raz sa bude dotýkať každého z nás. Takže máme na výber medzi totalitou alebo anarchiou. Čo nato všetko však povie pán Mgr., potom Ing. Vlado a ty, vy???

Tagy: Tichý boj