Nepochopte tento príspevok zle, no zas si ho radšej ani neprikrášľujte. 🙂

Človek si len tak sám sedí v tichu izby a zamýšľa sa…

„Keby boli tak veci v mojom živote inak.“
Ako inak?
„Nuž napríklad tak ako chcem.“
Ako chceš?
„Tak ako by to bolo konečne pre mňa vhodné a bol som konečne sám so sebou spokojný a hlavne z toho, čo robím.“
Čo potom robíš, ak si prišiel až sem k tejto úvahe?
„No všetko, čo je v mojich silách.“
Tvoje sily sú závislé od tvojich pochybností?
„To nie, ale tak snažím sa a pracujem.“
Ale to neznamená, že ich využívaš adekvátnym spôsobom nato, aby si došiel k skutočnosti o ktorej nemáš podľa predchádzajúcich viet jasnú predstavu.
„Ja viem, čo chcem.“
Tak sa podľa toho chovaj a nepýtaj sa.
„Veď ja sa ani nepýtam.“
Tak potom neodpovedaj.
„Tým, že odpovedám sa pýtam? Veď Ti nekážem klásť mi otázky, či snáď áno?“
Nie, tak potom prečo sa pýtaš?
„Ja som sa opýtal?“
Nie, tak sme na tom v podstate rovnako.

Jediné, čo mi po tomto dialógu zostalo a aj to nie je skutočné je klávesnica od počítača a skrehnuté prsty na jej klávesoch.

A pointa príbehu?

V tomto prípade, keď nemáš predstavu, radšej nič nepíš. 😀 a to sa dá aplikovať na mnoho rôznych situácií v živote, nie len v tejto.