Telo, ako každé iné, ležiace na kamennej dlažbe.

Dýchaš v tme izby. Vyžaruješ svetlo, ale tvoj tep nemá pulz. Nič sa takmer nezmenilo. Obraz visiaci na stene. Pláž a more v diaľave vo farbách na plátne. Obloha temná, ako práve tma v tej izbe pred visiacim obrazom. Tvoje telo leží na piesku, no chceš sa postaviť, nejde to. Starožitný nábytok a jeho vôňu cítiť už zo vstupnej haly až po obývaciu izbu. Tlieš ako svieca, ktorá voľakedy dávno horela majestátnym plameňom, ktorý vyhorel. Zrazu, otváraš oči a pritom ich máš stále zavreté. Vstávaš a rozhliadaš sa vôkol seba v tomto zvláštnom priestore.

Nie, už nie si v obraze. Niet pláže, niet piesku, ani zdanlivo nekonečného mora, či inej metafory, ktorá by ti tak ako doposiaľ, ukazovala len tvoj vlastný sebaklam. Rozhliadam sa pozorne a na skrinke plnej kníh sedí na tróne kráľ. V jeho ľavej ruke je žezlo a jeho pravý ukazovák, ukazuje smerom nadol ku ležiacemu telu.

Rozhliadam sa po izbe. Všetky obrazy sa z tmy vynárajú ako ich jasné kontúry a dávajú úplne iný význam ako som vnímal a chápal doposiaľ. Mohol som si azda myslieť, že moje vnímanie a opisovanie skutočnosti je tak skreslené? Áno, bolo skreslené a ešte aj stále je. Deformácia rozoznávania postupov myslenia a tvorby myšlienok je príliš zložitá a prepletená natoľko, aby nebola až tak jednoducho a jednoznačne čitateľná v zmysle objektívneho konštatovania v podobe transformácie podnetov z vonkajšieho okolia. Bol som slepý svojim vlastným sebaklamom.

Ležiace telo, ktoré zalievala noc, mesačný svit a ticho močarísk sa postupne začalo rozkladať. Zem ho pohltila a prijala ho opäť späť do svojej náruče a smrť ho opäť vyslobodila. Opäť dýcham a svet je vo mne tak, ako v tebe. Nie je to náš svet, ani nikdy nebol, nikdy nám nepatril, pretože nikdy ani neexistoval. Všetky tie myšlienky sme si len my sami vytvorili, aby nás uchránili pred poznaním seba samých a tak sme dnes opäť tu, aby sme sa pripravili prekročiť opäť prah tieňa existencie, ktorý sme dokonale uchránili zabudnutím.

Keď blúdim, som príliš blízko a čím sa táto blízkosť stáva skutočnejšou, o to viac jej pochopeniu unikám. Je to zvláštne prirodzené. Pozerať na pootvorené dvere. Za nimi svetlo, ale je to len predstava, svetlo tam absolútne nie je. Je tam niečo úplne iné, ale keby som to aj v najlepšej možnej miere chcel opísať, nedokážem to, pretože by to bol opäť len prelud fantázie.

Tieto svety nepotrebujú predstavy, ego, ilúzie, formu, tvar alebo farbu, či čokoľvek, čo spájam mnohokrát s fyzickým životom. Iné svety potrebujú odovzdanie, vieru a pochopenie, prijatie seba samého ako jedinca, ktorý „stratí“ kompletne svoju vlastnú zmyslovo-rozumovú schránku a rozlúči sa s ňou, tak povediac definitíve naveky. Tento nános sa mnohokrát skrýva ďaleko hlbšie v podvedomí ako sa na prvý pohľad zdá. A tak som sa pohol len o kúsok od tela. Maličký kúsok, ale s tým rozdielom, že som aspoň to málo pochopil a prijal tou malou výhrou nad sebou samým.

Teraz vidím pootvorené dvere. Nič viac, nič menej. Čo je ďalej? Uvidím, keď prekročím ich prah. Niekde v hĺbke seba samého cítim, že to nebude až taký krok do neznáma. Boj so strachom a egom, má mnohé podoby a vyžaduje ďaleko viac zapojenia vnemov a zmyslov, ako len bežné myslenie si. Nebyť však pádov, sklamaní, samoty a mnohých ďalších „problémov“, ktoré som za posledných pár rokov prežil, tak by som nedokázal pochopiť ani ten kúsok uvedomenia, kedy všetko to „dôležité“, tak „chránené“ bolo len obyčajné ego zabalené do kôpky strachu, ktoré sa vehementne bránilo pochopeniu istej časti skutočnej reality do ktorej som sa dostal a ktorá mi pootvorila oči a ukázala istý smer, ktorý nepopisuje nejaký kráľ, či žezlo ako obraz istej moci a sily, ale skúsenosť, ktorá je lemovaná pokorou a poslušnosťou ako cesta k poznaniu a ovládnutiu seba samého v zmysle celku ako takého.