Aký by bol tento svet bez teba, mňa, nás alebo Vás, ktorí ste na druhej strane rieky? Aké slová napísať ešte mám, aby som bol schopný lepšie pochopiť seba samého cez vás a opačne?Viete, rozumiem celkom tomu, že mnohokrát zostali niektoré moje postrehy alebo články nepochopené, prípadne zle pochopené. Zamýšľam sa v poslednej dobe, ako by som mohol tieto skutočnosti, ktoré sa z času na čas prihodia napraviť. Zmeniť štýl? Pozmeniť formulácie viet alebo pridávať viac opisov do situácie alebo pocitov, či myšlienok, ktoré chcem vyjadriť?

O čo ide autorovi ako mne? Kam smerujem myšlienkami svojho doterajšieho písania, či prispievania na blogoch? Aké tajomstvo sa skrýva v podtextoch, či skrytom texte opísaných článkov?

Je to jednoduché a zložité zároveň. Je to na jednej strane fyzický život, jeho forma bytia a jej vzájomná konfrontácia s duševným životom na strane druhej. Koľkí z vás mali mnohokrát pocit sem niečo napísať, koľkí? Mnohých z vás osobne nepoznám, ani sme sa nestretli a možno sa ani nikdy neuvidíme, no na druhej strane mosta je však breh, možno ostrov a možno aj obrovská zem so svetom, ktorý čaká na svoj trošku očakávaný návrat.

Aký je tento svet? Akí sme my, ktorí kráčame na ohnivú horu a čo je tá sila, ktorá počas života v nás neustále bdie, žije a udržuje mnohé z toho čo bolo ešte predtým ako je to práve teraz. Aká budúcnosť tkvie v každom z nás a udržuje v nás svety fantázie, snov a ilúzií potrebných na to, aby sme sa ráno zobudili do nového dňa s tým, že ešte to dnes prežijem pretože zajtra bude opäť nový deň?

Mám skôr pocit, že som mnohokrát uviazol sám sebe, prestal som písať, prestal som sa venovať slovám a vetám, ktoré majú možno ďaleko hlbší význam a zmysel ako som si doposiaľ mohol myslieť. Ale práve o tom to celé je. My všetci, bez ohľadu na vieru, smerovanie, či vzťah k okultizmu máme možnosť spolu tvoriť svet lepšie, ak správne pochopíme svoje vlastné vnútra a myšlienky, pocity ktoré nás mnohokrát chcú viesť ale často zlyhajú lebo musia následne formou skúseností, často krát dramaticky pozmeniť náš tzv. osud, aby sme boli schopní prijať samých seba.
Je to tak prirodzene zvláštne. Pozerať z ostrova cez breh na druhú stranu a vidieť svet, ktorý pomaly ale isto budem musieť opustiť, pretože je chorý a uviaznutý v sebe samom a ja som ho tie dlhé roky prijímal prirodzene, ako domov, ako miesto, kde som sa narodil, spoznal cez rodičov svet, ktorého sme my všetci súčasťou. Veril som však, že oči a pocity dieťaťa niekto zachoval aj v svete dospelých, no postupne rokmi som pochopil, že svet je v iných rukách a ten svet nevinnosti, nepoškvrnenosti a akejsi prirodzenej spravodlivosti, slušnosti a rovnováhy síl, ktorý som hľadal sa ukrýva na konci temnej priepasti, na dne ľudského a morálneho úpadku, na mieste, ktoré som počas tých rokoch očami dieťaťa vnímal len ako vlčiu dieru.

Stojím oproti samému sebe. Moje druhé ja na mňa neustále kričí z druhej strany tej zvláštnej zeme a volá ma späť k sebe, že mi poskytne azyl a slobodu duše. Tvrdí, že sa nemusím obávať, aj keď mám strach pretože v tom svete klamstiev mi to hravo oplatí zabudnutím.

Nie, nezabudol som na seba a nezabúdam ani na nikoho z vás. Som späť, vrátil som sa, lebo verím, že sa dokážem napriek okolnostiam fyzického života zmeniť. Tá zmena nepríde sama, ale každý z nás si ju musí tvrdo a poctivo sám so sebou a svojím vnútorným strachom tvrdo vybojovať, pretože ako sa hovorí: „Sám sebe si najväčším nepriateľom.“, tak je táto veta i trpkou skutočnosťou každého jedného z nás, ktorí sme na tejto ceste alebo sa len na ňu dlhé roky pripravujeme, pretože prísť, je  jedna vec, ale odísť, pochopiť, vrátiť sa a ísť ďalej s chcením, pretože tam na druhej strane som vo svete ľudí videl, pochopil, precítil a uvedomil si seba samého, tak verte, že tejto uvedomelej skúsenosti sa roky nepočítajú a mnohokrát ani životy. Je to etapa, kedy mám šancu pochopiť lepšie seba samého, svoj nepokoj, strach, ktorý ma tie dlhé roky mátal a určoval mi cesty, ktoré ma viedli pádmi k selekcií, k pochopeniu slobody a možnosti výberu medzi tým čo chcem a cítim a medzi tým, čo ma viedlo k sebaklamu mňa samého.

Píšem, lebo som sa tak rozhodol a chcel som. Chcel som motivovať aj vás ostatných, aby ste sa nebáli a prispievali, písali čokoľvek, čo cítite, čokoľvek z vášho života, skúsenosti a postrehy, či problémy s ktorými sami v sebe občas zápasíme. A prečo?

Pretože tam tkvie poznatok a pochopenie vo vzájomnom si odovzdávaní skúseností, čo je veľmi dôležité aj pre výučbu. Mnohé zo skúseností nám môžu všetkým otvoriť nové svety a nové mosty poznania, ktoré nemusíme búrať, ale spoločne zachovávať pre naše budúce generácie.