Ponáram sa do čiernych hlbín oceánu. Niet kam ujsť, pretože plť na ktorej som celú tu dobu prebýval hnije a pomaly sa rozpadá. Vnáram sa čiernymi vlnami a otočený hlavou k nebu pozerám na posledné lúče zlatistého slnka.
Čím menej kyslíku cítim po nadýchnutí v mojich pľúcach, tým viac pociťujem ako mi pribúda myšlienok. Zrazu sekunda trvá večnosť.

Ako doznievajú posledné zvony na kostole, tak doznieva môj bývalý život. Umieram preto, aby som sa znovu narodil a tak ešte v týchto posledných chvíľach spomínam..

Vidím sa v aute, ako šoférujem na diaľnici a naháňam sa za peniazmi. Všímam si okoloidúce autá, ktoré ma predchádzajú ako aj tie, ktoré predchádzam. Sledujem popritom aj šoférov aut. Vidím rodinky, deti, starcov, mladých a neskúsených dravcov ciest ako podnikateľov, či robotníkov idúcich za prácou. Sme ako jeden, niet rozdielu, len vnímam tú prirodzenú odlišnosť, ktorá prevracia rebríčky hodnôt v ľudskom bytí. Tento obraz pominul ako sa míňali kilometre ciest, po ktorých som toľké roky brázdil.

Láska mi pred očami kýva a v podobe ženy mi vytvára obrazy dúfania v niečo, kvôli čomu sa oplatí žiť. Zrazu chytám druhý dych a pomaly sa dostávam opäť nad hladinu oceánu v ktorom sa pomaly ale isto blížim k smrti. Nie je kam ujsť. Pochopenie prichádza omnoho rýchlejšie ako keď som prebýval na plti a vnímal more inak. Nevnímal som jeho hĺbku a ani jeho skrytú krásu jeho temných hĺbok. Mnohí si nemysleli, že takto skončím, iní dúfali v to, že ma to čaká a niekto iný sa len zamyslel a bolo mu to jedno. Kto chce kam, nech si tam aj kráča, veď nech aj sám.

Áno, tak to je v tomto živote. Keď Vás niekto potrebuje, oprie sa o Vás, zavolá Vám a vyhľadá Vás. Kto však príde aj v časoch, kedy moria pohltia naše fiktívne pevniny s tým, že prinesie a obetuje kus svojej zeme práve pre Vás? Nik. Každý je s každým na úkor poznania. A poznanie si pýta trpkú daň v podobe skúseností, ktoré nesú vždy v sebe tajomstvo poloprávd, klamstiev, dogiem a paranojí. Tak to chodí. Vyberme si. Vyberme si smer, ktorým s kým chceme ísť alebo odvráťte svoju tvár inam a choďte si kam chcete a ako viete, veď vy ste sa predsa rozhodli. Akoby rozhodnutie bolo meradlom priateľstva a odsúdenie rozhodnutím správnosti posudku? Zvláštne, ale v tejto čiernej vlne, ktorá ma práve zasiahla bol silný náboj filozofie, plnosti v zlosti a krutosti pohľadu na život. Óch, ty život, pýtaš tak veľa pritom tak málo nám stačí v skutočnosti ku šťastiu.

Odvrátená tvár sa stráca a ty vieš prečo. Ty vieš, prečo si tak učinil, pretože si sa tak už dávno rozhodol. Pád do čiernych hlbín je očisťujúcim a liečivým. Málokto však ním prejde bez strát pohltených poznaním. Poznanie pohlcuje? Nie, len ťa oberá o ilúzie a strach zo samého seba vo svete, kde slnečné lúče pripomínajú deň, kedy v tvojej mysli žije istota, ktorú počas temných a tmavých nocí sám v sebe strácaš a zároveň po strádaš.

Priznaj si, že si mŕtvy! Veď, kde máš dôkaz o tom, že si živý?

Hlboká úvaha. Nejasný podnet, ešte jasnejší úvod tohto príbehu, ktorý popisuje okolnosti démonických zvratov síl, ktoré v rúšku pokojného života driemu zahalené emóciami vytvorenými ľudskými predstavami o bytí a smerovaní celého ľudského rodu. Bodka za vetou ako vlna za vlnou sa striedali a moje telo ako bábka vytesaná z dubového dreva plávala a ponárala sa do temných hlbín duše všetkých bytostí a celého tohto bytia. Myslenie a tvorba myšlienok obdŕžala stagnáciu a dočasnú stratu pamäti.

Hej, hej vy tam na súši, čo čítate tento príbeh, hoďte prosím už dakto po ňom to prepichnuté záchranné koleso a kričte mu pritom prosím: „Zachráň sa! Chyť sa tohto kolesa!“.

On nemí, akoby ani svet nevnímal sa stále topil. Žiaden obraz ani zvuk. Sila oceánu a jeho hĺbka ho pohltili a čím ďalej viac pohlcovali a menili ho aby opäť ožil a prinavrátil sa späť ku pochopeniu, ktoré si len zle vykladal, chápal a skreslene ho opisoval počas týchto riadkov, ktoré ako čierne prívaly vĺn pohlcovali myseľ a pozornosť čitateľa. Aké ľahké a zároveň zvláštne ako slová a opisy dokážu pohlcovať našu koncentráciu a tvorbu myšlienok. Nie som to ja, nie ste to ani vy. Je to život a smrť, čo nám pulzujú v žilách a brázdia telom ako vzduch našim telom a tak pohltení touto životodarnou silou a pritom sa len plavíme na pltiach v moriach a oceánoch, kde sa z času na čas ponárame a vynárame za pochopením tých jasných a svetlých slnečných lúčov, ktoré nám pripomínajú práve to, kvôli čomu sa zas niektorí z nás práve navracajú späť do čiernych hlbín tam dolu, na dno života za trpkým poznaním seba samého.