Bola noc. Stal som s Ravenom na námestí a spoločne sme pozerali na hviezdy. Zrazu sa začali diať čudné veci.

Obloha, ktorá bola čierna, a na jej pozadí svietili v diaľavách hviezdy sa zmenila. V tmavom priestore sa postupne začali vytvárať určité priesvitné obrazce, ktoré sa zvláštne formovali do tvarov pripomínajúcich vesmírne lode v tvare trojuholkového pôdorysu, ktoré sa postupne zlučovali a spájali navzájom do tvaru väčšej vesmírnej lode, ktorá bdela nad mestom, ako sme my dvaja bdeli v tej chvíľu nad krásou hviezdnej oblohy a všetkým, čoho sme v tom momente boli súčasťou.

Je noc. A teraz bdiem, nie ako v sne opísanom v úvode tohto príspevku, ale ako v každodennom reálnom svete nad okolnosťami, ktoré ma postretajú vo snoch, tak aj v realite, ktorej som súčasťou. Mnohokrát zdanlivo nerozumiem zmyslu života, či svojej zdanlivej existencií v tejto paralale bytia.

Na druhej strane cítim to spojenie, ktoré je čím ďalej intenzívnejšie a viem, že pochádza práve z iných svetov, iných paralel, či časopriestorov mimo náš svet. Dnes už tuším, že ako sa pozerám na mapu sveta pri zadaní súradníc, ktoré ma následne navigujú na presné, bližšie miesto určenia, tak isto sa pozerajú z iných svetov práve na niektorých z nás.

A tu niekde vzniká hlavné nedorozumenie medzi nami všetkými. My často nechápeme zmyslu pre ktorí oni prichádzajú a práve oni chápu náš zmysel pre orientáciu v čase a priestore, pretože sme ich súčasťou na to, aby sme raz prepojili svety, ktoré sú nám vzájomne neznáme a pritom len prirodzene zabudnuté, no zároveň odhalujúce našu vzájomnú spojitosť a identitu.

Kračajúc domov pozerám na hviezdy a spomínam na sen, ktorý sa mi sníval, no zároveň aj na ten, ktorý aj žijem a som jeho neoddeliteľnou súčasťou ako sú hviezdy na oblohe súčasťou vesmíru, ktorého priestor je mnohokrát iný ako si dokážeme v skutočnosti predstaviť.