Písal sa neskorý večer tretieho septembra roku 1787. Claude sedel vo svojej komnate západnej bašty starého vidieckého sídla Château de la Grève. Sediac za barokovým stolom hĺbal pri víne a horiacej sviečke nad svojimi zápiskami z uplynulých rokov a chvíľami svoj tok myšlienok prerušoval pohľadom na otvorené okno a sledoval dážď.

“Život je smrť a smrť je život…” opakoval si stále dookola pri spomienkách, ktoré čítal z písomností, ktoré boli starostlivo rozložené na stole pred ním. “Telo ako chrám života a smrti.”, prečítal názov kapitoly a pokračoval v čítaní ďalej. Niet pomoci tomu, kto si nezachoval a neuchránil sám pred sebou počas svojho života trpezlivo a s pokorou pevný rád ducha na ceste k osvietenstvu. Prekliaty je azda ten, kto túžbou a pýchou neodpustil sebe samému svoje prehrešky a pocitom tejto viny súdil iných. Oddanosťou a obetou seba samého sa naučil odpustkom, ktoré učinil i voči iným vo viere svojich vlastných poznaní získaných z rozhodnutí, v ktorých mohokrát zatratený bol. Temno mu je svetlom ako život smrťou, svetlom a láskou.

Dážď za oknami vidieckého sídla neutíchal. Claude sa ponáral hlbšie do textov, ktoré tvorili  neoddelitelnú súčasť jeho života. “Splynúť so smrťou.”, prečítal názov ďalšej témy. V tom momente však niečo narušilo jeho koncentráciu. Isaacovými očami mu padol zrak na listovú korešpodenciu na okraji stola. Chvíľu váhal, či prerušeniu svojej koncentrácie bude venovať dostatočnú pozornosť. Claude často chodieval do lesa poblíž sídla a popri skúmaniu ľudského tela a nekonečnej duše rád pozoroval prírodné javy. Keď bol mladý, stretol na svojich potulkách prírodou, údajne niekde pri rieke Ruisseau de La Gréve počas letného dňa roku 1761, istého staršieho muža menom Louise. Neznámy muž stál v prúde rieky a keď sa im stretli pohľady, začal sa na mladého Clauda usmievať. Prvotný moment môže niekedy znamenať večnosť bez ohľadu na možné a zároveň prirodzené anomálie, ktoré mnohokrát rozdelia životné cesty nám toľko blízkych duší. Tento aspekt však v živote Claude vnímal ako absolutnú kontinuitu, ktorá nebola ohraničená fyzickou prítomnosťou alebo neprítomnosťou ľudí, ktorých počas života postretol. Veril, že osudové stretnutia nemusia pretvrvať, pretože vo svojom výskume sa venoval aj životu duše, ktorá nemá hranice limitované fyzickým telom. Louis mu vstúpil do myšlienok a oslovil ho, či sa k nemu nepridá. Claude sa s pocitom nepochopitelnej dôvery bez zaváhania odhodlal a vstúpil k neznámemu a pritom veľmi povedomému cudzincovi do plynúcej rieky.  

Voda bola svieža a jeho kroky sprevádzala mierna neistota pri dotykoch chodidiel po kamenistom dne rieky. Ako sa pomalou chôdzou postupne blížil k neznámemu mužovi, pocítil radosť, z ktorej sa mu začali robiť kútiky na lícach a začal sa nahlas smiať. V tom čase bol Claude mladý muž, ktorý bral svoj život s humorom. Muža jeho reakcie zaujali a začal sa smiať spolu s ním. Ako sa stretli v plynúcom prúde rieky, muž mu podal ruku a predstavil sa ako Louis. Svoj rod utajil. Claude tiež.

Zvedavosť mladého muža pozorujúceho tak často prírodu priviedla k otázke, že čo tam v tom momente tento nezámy podivín sleduje. Louise sa pousmial a odpovedal mu, že v nekonečnosti  loví ryby. Clauda táto myšlienka zaujala, bol hĺbavý typ, a preto sa opýtal, že ako často chodí loviť a ako sa mu darí pri love. Louise sa začal nahlas smiať. Claude zostal z jeho reakcie neistý.

Louise sa predklonil, natiahol ruky pod vodu a vylovil pstruha. Držal ho v rukách a trasúcu sa a o život bojujúcu ukázal mladému mužovi. Claude pozeral s úžasom na Louisa a ten k nemu prehovoril: “Pozri ako bojuje o svoj holý život a pritom mám jeho osud vo svojich rukách! Chápeš to?”, opýtal sa Louise mladíka. Claude nechápavo začal sám seba podozrievať, či sa rozhodol správne, keď vstúpil do rieky za týmto neznámym, na prvý dojem bláznivým mužom. Louise si všimol zmätok, ktorý spôsobil a pustil pstruha do rieky. Bez slov sa rozlúčil mávnutím ruky a s úsmevom opustil prúd, v ktorom Claude zostal naďalej stáť, ako keby stratil všetky zmysly. Zavrel oči a uvolnil svoju myseľ. Precítil prúd rieky aj celý moment, ktorý prežil s Louisom. Otvoril oči a uprene hľadel na korešpondenciu, ktorá bola uložená na okraji barokového stola. S pokojom si vytvoril na stole priestor a pomaly sa postavil a preložil zapečatené listy na miesto, ktoré im predurčil. Nevedno aký dôvod, myšlienka, spomienka, či  prežitok alebo pocit spôsobili, že mal pri tomto akte slzy na krajíčku. Claude sa pohodlne usadil do kresla, vytiahol hodvábnú šatku a poutieral si oči a tvár. Následne vzal do rúk v poradí tretí list. Odpečatil ho a otvoril. Pozorne sa zahľadel na text a začítal sa.

Drahý Claude,

od nášho posledného stretnutia uplynuli tri roky. Francúzko sa za posledné roky zmenilo a doba, ktrorú žijeme, ako sám vieš, je neľahká. Pospolitý ľud sa zmieta v hospodarskéj kríze, sociálnom úpadku a čelíme absolutnej moci, pre ktorú sme tŕňom ruže, ktorej tajomstvá strážime a uchovávame. Príchádza moment, v ktorom by som sa rád postupne podelil o svoje vedomosti, vďaka ktorým prežívame už tisícročia. 

Achmasch Anach Izidul Anún

Slová, ktorými otváram novú kapitolu, ktorou Ti chcem bližšie priblížiť istý druh prístupov alchýmie  a mágie tajných zväzkov nášho rádu. Doba, ktorú sme predurčili sa pomaly ale isto blíži a deň čo noc bdiem medzi snom a skutočnosťou iných svetov, aby sme zachovali kontinuitu života na Zemi a pritom zmena formy bytia v dôsledku mocenských schopností ľudí nás čím ďalej viac približuje k pozaniu právd temných síl, ktoré náš spôsob a prístup výučby osvietenstva tajných vied vedie k nastoleniu rovnováhy medzi svetlom a tmou. Keď píšem tieto riadky, mesiac majestátne nadobudol svojej plnosti a otvorenosť mysle v zmysle vnemu a spojení iných svetov predpovedá veľké zmeny, ktoré sú, ako sám vieš, v pohybe. Pamätáš si na príbeh rieky s Louisom? Rád by som sa v mojich následujúcich úvahách vrátil v čase, keď sme ťa spoločne viedli a učili tajomstvám dávnej mágie prastarých. Mnohé z toho, čo budeš v následjúcich riadkoch čítať, som ukryl pred zrakom ľudí, ale som presvedčený, že to podstatné si v tom nájdeš a pochopíš tajuplnosť našej reči.  

Splynúť so životom

A ty sa pýtaš ako? Oheň ťa zohreje a dá Ti pocit domova, na druhej strane ťa spáli a premení ťa na popol. Povstaneš? Povstanú? Pýtaš sa pri jarnom vetre ako? Povolaj vietor a jeho sila premení dejiny a zem pohltí všetku tú chabrať predošlej zimy roku 1789. Pozorne sa oddaj vode, nebuď príliš váhavý ani istý. Buď tým kto bol, je a bude. Lilia pedibus destrue.

Spoznal si strach a bolesť ukryté v hĺbke ľudskej duše. Ovládol si pýchu a moc pokorou otroka a povstal si ako bájny Fénix aby si prinavrátil, spoločne s nami, rovnováhu dôb dávnych. Odraz zrkadla hradnej ruže a jej tŕnistú cestu si naplnil pádmi a vrcholom cesty na Ohnivú horu. C’est la vie. 

Dnes už vieš, že byť rybou unášanou prúdom rieky, je rovnako absolútne, ako ísť proti prúdu, avšak pochopenie toho momentu ťa stálo mnoho. Nebol si sám. Slzy naplnia čašu a preliata krv ľudu oslobodzuje sily poznania a schopnosť uvedomelej sily umu premenenej do činov premeny v čase a to je cesta mieru. Dobre vieš, že nikdy nikomu nestál nikto viac v ceste, ako človek sebe samému, preto si sa naučil odpúšťať za daň prekliatia nášho spoločného osudu. 

Na počiatku bolo slovo a “Slovo bolo povedané, slovo bolo napísané a bolo i dané do sily, ktorá pretvára to, čo bolo niekým vytvorené, aby bolo pretvorené. Slovo je dané ako zákon a zákon je v prvopočiatku slovom. A moje slovo sa stalo zákonom, aby nastala rovnováha medzi tebou, mnou a svetom živých i mŕtvych. atď.” dovolil som si citovať časť zo slov cteného a veľkého mága Cagliostra.

Claude sa po dočítaní tohto odseku listu odmlčal. Jeho vnútorný diálog, ktorý sprevádzali odkazy ukryté medzi riadkami utíchol. Zastavil sa čas? Zastavil sa Claude? Kto je vlastne Cloude? Vonku za oknami sídla sa strhla búrka. Okenice pohltila sila vetra a ich nárazy o steny vytvárali zvuk, ktorý sa šíril komnatou, v ktorej sedel za stolom Claude. Ten, akoby mŕtvy nevnímal ani priestor ani čas. Bytosť, ktorej bol nositeľom, sledovala pokojne prirodzenosť prebiehajúcich javov, ale po Claudovom tele nezostalo v priestore komnaty ani stopy. Vietor a búrka postupne utíchli a nastala hlboká a tichá noc.