Láska Smrti II.
Ticho pretrvávalo a listy zo stromov, odviate vetrom, pokrývali niektoré časti hrobov na cintoríne mestečka Saint Martin des Noyers. Tma, ktorá pohlcovala otvorené oči ľudského tela ležiaceho v truhle, zakopaného niekoľko stôp pod zemou pohltila aj jeho vnútro. Zatvoril oči. Necítil nepokoj, dýchanie bolo mierne a plynulé.
Stopy v piesku sa strácali púšťou všemocnou, jedna za druhou. Zahalený muž neznámeho etnika, ktorý si pripadal ako zrnko piesku a pritom opak bol pravdou, putoval priestorom v čase. Jeho vek bol neznámy a tí, ktorí ho poznali, boli už dávno mŕtvi. Pôsobil ako neživý ani nemŕtvy. Tvár mal zahalenú a kráčal, nevedno kam. Zrnká za zrnkami z piesku sa predháňali a miešali medzi sebou a niekde tam, niekde medzi nimi, v tom malom mikrosvete kráčajúci pustovník po púšti. Donatien, večný milovník žien však v tomto istom momente kúsok od hrobu pozorne sledoval ako sa z hornej časti väčších presýpacích hodin presýpal piesok do ich dolnej časti. Cítil miernu nervozitu a netrpezlivosť pri sledovaní ubúdajúceho času. Ako dopadli posledné, postupne ubúdajúce sa čiastočky piesku uchopil lopatu a začal kopať v zemi, kde bol spomínaný hrob.
Donatien, muž v strednom veku, unavený poznaním a bádaním staro Egypskej sexuálnej mágie mal stále dostatok síl aby zvládol túto neľahkú úlohu. Vedľa jamy sa kopila vrstva hliny z hrobu. Po chvíli Donatien uzrel povrch truhly. Pomaly otvoril jej vrchnú časť a odložil ju vedľa kopy hliny na povrchu hrobu. V truhle ležalo nehybné telo muža. Donatien vytiahol z vrecka svojho špinavého kabáta zvitok pergamenu na ktorom bol uvedný text istej prastarej kliatby:
Anuran et Nihíl Anách Sáruh Nogaját et Claude,
Éron Nirah Sáruh Sáruh Anách,
V tomto momente Donatien započul silný nádych ústami, ktoré vydalo zo seba telo ležiaceho muža v truhle. Pokračoval ďalej poslednou vetou kliadby aby dokončil celý rituál:
Achmasch Anach Izidul Anún
Po dočítaní zvynul pregamen, schoval ho do vrecka kabátu a pozeral na preberajúce sa telo v truhle. Muž, preberajúci sa do života sa veľmi pomalým pohybom rúk pokúšal podopreť a posadiť. Donatien vidiac ako sa telo muža snaží prebrať späť formou ovládnutia pohybového aparátu a prinavrátením sa k prirodzenému ovládaniu jednotlivých pohybových funkcií ľudského tela veľmi ťažko, rozhodol sa mužovi pomôcť a pomaly ho začal s opatrnosťou dostávať von z truhly na zemský povrch. Ubehol nejaký ten čas a Donatienovi sa podarilo vyťiahnúť telo jeho dlhoročného priateľa. “Drahý Claude, priateľ môj, vitaj opäť medzi živými!”, prehovoril k priateľovi. Claudeovo telo, respektíve skôr duša sa snažila zjednotiť s telom prinavráteným späť do života. Donatien vyťiahol z brašne fľašu vína a ponúkol Clauda. Odpil si a hľadel stále do zeme na hrob, kde bol zaživa pochovaný.
Po dlhej chvíli sa Claude snažil postaviť a prejsť pár krokov. Donatien mu podal pomoc a podoprel ho a spravili niekoľko spoločných krokov. Potom Claude rukou naznačil, že ho má nechať ísť samého. Donatien ustúpil a Claudeovo telo kráčalo samé bez akéjkoľvek podpory. Donatien bol v úžase z toho čo vidí. Mŕtvy medzi živými. “Dokázal si to!”, prehovoril Donatien. Claude sa pokojne otočil, podišiel k Donatienovi a objal ho. “Som späť. Ďakujem, že si ma prinavrátil.”, prehovoril Claude. “Poďme ku mne domov, dáme si čašu vína a porozprávame sa.”, dodal Claude a Donatien ho požiadal o chvíľu, ktorú využil na zasypanie hrobu. Následne sa vydali na cestu k hradu Château de la Grève. Cesta bola pokojná, sprevádzali ich ranné zore vychádzajúceho slnka a ranný štebot vtákov.
Pri príchode k hradu si Claude všimol poškodené okenice na komnate svojej pracovne. “Pozoruhodné, budem musiť poprosiť Josepha, aby opravil okenice na mojej komnate.”, poznamenal pred vstupom do útrob hradu. Donatien miloval sídlo v ktorom Claude prebýval. Rozsiahle staroveké sídlo, ktoré bolo vždy veľmi ťažko sprístupnené pospolitému ľudu bolo opradené mnohými tajomstvami, ktoré kolovali medzi ľudom. Claude bol šľachtického pôvodu a jeho vášeň pre filozofiu a tajné náuky mu bola blízka už v dospelosti. Teraz sa v príbehu prenesme do pracovne, kde sa naši spolupútnici a veční bádtelia tajomstiev usadili do kresiel a pri jedle a víne, ktoré im pokorne pripravil dlhoročný služobník Joseph pustili do rozhovoru o Claudovom zážitku tej búrlivej septembrovej noci roku 1787.
“Drahý Claude, priateľ môj, prehovor prosím o tom, čo si prežil na druhej strane za hranicami života?”, prehovoril so zvedavosťou Donatien. “Hranica, ktorú si spomenul pre mňa už neexistuje. Prežil som niečo o čom som sa dlhé roky domienval v dôsledku tém v ktorých bádame, že sú iné a delil som ich zväčša na svet živých a svet mŕtvych. Pochopil som niečo, čo mi bude ešte trvať nejaký čas aby som správne pochopil súvislosti prežitku v nádväznosti na môj výskum v oblasti mágie, ktorému som zasvätil svoj život.”, odpovedal Claude a naznačil svoje entrée do témy.
“Vieš, drahý Donatien poznanie po ktorom tak usilovne s prirodzenosťou nám blízkou pátrame tkvie za hranicou mysle. Mysel, ktoru sa pokúšame opisovať javy ukryté v učení sú len návodom, nie poznaním samotným a ako dobre vieš, pre mnohých sú len návnadou, ktorá ich dokáže aj správne naviesť ale častokrát zničiť. Zatratenie a kliatba ktorou sme odveky odsúdení je len cestou k skutočnému poznaniu, nie k úvahám o tom, ako ju prelomiť. Ona totiž už prelomená bola tým, ktorý nás vedie a učí. Napriek tomu to nezaručuje naše individuálne naplnenie osudu každého z nás, pretože ten vo svojej hlbšej podstate neexistuje.”. Donatien pri pozornom počúvaní a myšlienkách, ktoré ho sprevádzali prehovoril: “Claude, ako to myslíš, že neexistuje osud pre ktorý sme schopní obetovať tak veľa za cenu poznania iných svetov aby sme každý z nás dosiahli ten cieľ pre ktorý mnohokrát padáme do neznámych a temných vôd s cieľom nájsť večné svetlo poznania a tak sa s našimi dušami dostali do bodu v ktorom nachádzame náš vytúžený domov?”. Claude sa pousmial, odpil si niekoľko dúškov z červeného vína a pokračoval: “Kto je mŕtvy a kto živý, dráhy Donatien? Ja som prešiel záhrobím a vskutku pozoruhodný svet to jest ale i keď som vo svojom výskume v istej fáze prišiel na možné znovuzrodenie duše počas života v ľudskom tele, zistil som, že je to celé absolútne inak.”. Donatien sa zamyslel a s neistotou svojej mysle sa opýtal: “Inak? Ako to myslíš, drahý Claude? Predsa roky sa venujeme spoznávaniu prírodných zákonitostí a teraz mi hovoríš, predpokladáš iný záver svojho výskumu?”. Claude sa svojim pohľadom zameral na otvorené okná svojej pracovne.
Claude akoby v tom momente nerozumel ľudským otázkam o bytí. Bol mimo priestor a čas. Cítil jesenný vánok vetra, cítil lúče slnka dopadajúce do jeho komnaty a niekde v ďialavách cítil šum mora, ktoré obmývalo súš. A niekde v tom všetkom preciťoval pevninu, kamene, stromy, vzduch, oheň i zem i piesok. Vo svojom prežívaní cítenia fyzického tela sa zrazu ocitol v obraze kedy kráča púšťou, zahalený a nespoznával sa. Jeho identita, ktorú preciťoval mala zrazu inú podobu bytia a vnímania a cítil ako keby bol vo svojej podstate niekým v tom celom absolútne obrazu, ktorý prežíval, niekým iným ako bol.
“Claude, Claude, vnímaš ma?!”, dotazoval sa Donatien, keď si povšimol, že Claude bol chvlíľu unesený pohľadom mimo jeho zorný uhol. Claude sa ototčil a uprel svoj zrak na Donatiena a prehovoril: “Môj výskum, ktorému som sa venoval a venujem vypovedá v mnohých okolnostiach skutočností tohto bytia o spôsobe ako prekročiť hranice neznáma, môžeme ich pokojne nazvať aj hranicami smrti a zároveň dbá dôraz na bezpečný návrat vedomia späť do reality každodenného bytia. Drahý Donatien, poznanie o ktorom hovorím je iné. Vďaka všetkým nadobudnutým poznatkom z bežného života a zároveň zo života s mágiou a istými rituálmi, ktoré nás sprevádzajú od nepamäti som dospel k odlišným názorom, pohľadom na seba samého a existenciu ako takú. Sme súčasťou viacerých svetov a skútočností a dôležitosť s ktorou pristupujeme každý zvlášť ku svojmu výskumu našu mysle a tok myšlienok činí zameranými len na to, čo mu priprisujeme vždy aktuálny dôraz v danom čase a priestore avšak po poslednej skúsenosti, ktorej si bol istým svedkom musím dôkladne prehodnotiť svoje dotarajšie skúsenosti a výsledky mnohých výskumov. Je to niečo podobné ako keď teba sprevádza istá fáma o tom, že si sadista, ničiteľ ženských duší a svetov a pritom ako ťa dôverne poznám, opak je pravdou. Ty si jeden z mála, ktorý prekročil hranice utrpenia zkrz sexuálnu energiu a uchopil si akt spojenia so ženou ako transformáciu energií, ktoré sa vzájomne odpudzujú a zároveň priťahujú na základe svojej podstaty. Málokto dnes pochopí následky tvojich činov tak dobre ako ja a zopár jedincov z našich kruhov, ktorí mali možnosť byť oboznámení s tvojimi výsledkami poznania, ktoré si nadobudol v prepojení na dávne svety a iné paralelné roviny bytia.”. Donatien zostal ticho. Hĺbal nad slovami, ktoré vyslovil Claude a zamýšľal sa nad vážnosťou myšlienok, ktoré boli povedané.
Ich rozhovor pokračoval ďalej ale medzitým v púšti putoval naďalej prazvláštny to tvor v miznúcich stopách minulosti za budúcnosťou, ktorej obrazy sa neustále menili a pritom niekto iný, niekde úplne inde hĺbal nad ich skutočným významom.
2 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.