“Ôsma kapitola predstavuje z iného uhla pohľadu nekonečno. Tajné spoločenstá sa od nepämeti snažia udržať isté tradície, ktoré uchovávajú isté tajomsvtá, postupy a magické techniky, ktoré vedú učencov k istému poznaniu, ktoré môžeme nazvať aj osvietenstvom alebo zasvätením.

Mnohí zo zavätených, ktorí dosiahnu vrchol pozananí si však veľmi dobre uvedomujú svoju pominuteľnosť v kruhoch života, vďaka ktorým prekračujú mnohé hranice a úrovne poznania bez ohľadu na to, do ktorého z tajných spoločenstiev patria a sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Existujú aj výnimky, ktoré majú rovnaké možnosti ako majú adepti tajných učení a častokrát nechcú nikam patriť, pretože ich prozreteľnosť ich vedie rôznými skúškami života k skúškam, ktoré prekonávajú i napriek tomu, že nie sú v žiadnej výučbe jedného z tajných spoločenstiev, ktorých by sme mohli menovať niekoľko.

Toto poznanie, tzv. samoukov má však mnoho rizík, ktorým sú častokrát mimo tajné spoločenstvá vystavení a musia im čeliť. Rizikom pre nich, je často izolácia a nestálosť, pretože nemajú pevný rád, a to ich vedie k možnému riziku narušenia psychickej alebo fyzickej rovnováhy tela. I napriek technikám, ktoré dokážu vyčítať z múdrych kníh alebo nezáväzných spirituálnych sedení, tento predpoklad považujem na základe dotrajších skúseností a prejavov u takýchto jedincov za veľmi obmedzený a hraničiaci s deformáciami vnímania podstaty veci. Zacyklenia tohto typu sú často spájané s psychickým vyčerpaním, ktoré môže u niektorých viesť ku sebevraždám alebo nervovým zrúteniam, kedy väčšinou končia v psychiatrických sanatóriach, ktoré im ako jediné dokážu zabezpečiť pokojné dožitie života.

Úlohou životných cyklov duchovných premien a obnovení vedomostí, schopností alebo vnútorných síl jedincov sú náročné aj pokiaľ hovoríme o pôsobení v konkrétnom tajnom spoločenstve alebo výučbe u renomovaných zasvätencov alchýmie, mágie, tajných náuk a podobne. Princíp cyklov je totiž rôznorodý. Jeden, pre túto chvíľu nemenovaný iluminát, ktorý pôsobil v Anglií prišiel počas svojich výskumov a prác na systém cyklenia, ktorý vyplýva z magickej podstaty jedinca. Opisuje postupy, ktoré doviedli mnohých mágov pri ceste k vysnívaným vrcholom osvietenstva skôr k skáze ako k uvedolému precíteniu a prijatiu vyšších síl, ktorých boli nositeľmi. Táto práca má okrem iného poukázať na pominuteľnosť akéjkoľvek vedomosti a sily, ktorá môže mať aj svoj konečný, obmedzený cieľ naplnenia a na ten mnohí pri štúdiu tajných náuk nemyslia. Častokrát nezvládnutie vnútorných traum jedincov, ich psychická labilita, pýchy alebo ego spôsobia návrat cyklického charakteru na ceste za poznaním ešte skôr ako si to daný jedinec je vôbec schopný uvedomiť. Vznik závislosti na sile a moci nenesie u tohto druhu jedincov totiž len známky ovládania a manipulácie slabších jedincov počas života, ale aj symbol smrti, ktorý často prehliadajú. Cestou, ktorou je možné prelomiť tento spôsob cyklu nazval ako prelomenie kliatby. Kliatbou totiž najlepšie vystihuje jeden so spôsobou, ktorým jedinec môže podliehať neustálemu cykleniu sa v samom sebe, pokiaľ nehovoríme o aspektoch kamrických vzorcov správania v nádväznosti na minulé existencie a prežitky duše človeka.

Mnoho bádateľom a zavätením sa podarilo prekonať kliatby, ktorým podliehali počas narodení v rôzných dobách a inkarnáciach vďaka sebapoznaniu príčiny a následku. V kruhu ťažko nájdeme jeho začiatok alebo koniec. Presné určenie hraníc je jednak individuálne ale mnohokrát aj nečítateľné, pretože častokrát je u mnohých problém prekročiť hranicu kruhu ale málokedy sa im životom umožní možnosť prejsť do tzv. zdravého jadra, či stredu kruhu daného obdobia ich vnútorného, duchovného vývoja bytosti, duše. Tento bod je častokrát spájaný s východnými náukami, kde prišli na mnohé techniky, ktorými je možnosť vypnutia všeobecného vedomia a vnímania života formou prechodu, presunom vedomia z okraja vnemov do ich stredu z ktorého pri postupnom dostávaní sa od okraja kruhu do jeho stredu dochádza k značným zmenám vedomia, dalo by sa povedať, že až k harnici jeho úplneho zániku. Tieto techniky môžeme nazvať ako meditácie, ktoré majú rôzne podoby. V starovekom Egypte využívali techniky, ktorými sa zasvätení dostávali do stavov, ktorými prekračovali kruh životného cyklu vedomou smrťou.

Techniky vedomej smrti sú v mnohých rádoch utajované a nie každý adept je schopný ich aj reálne zvládnuť natoľko aby bol schopný sa po ich aplikácií prinavrátiť vedome do sveta živých a pokiaľ sa mu to aj podarí, nie je to garanciou obsiahnutia síl spoza hraníc kruhu života. Niektorí jedinci si i napriek tomu myslia, že keď dokážu prekročiť túto pomyslenú hranicu a následne dokonca aj dokážu evokovať pomocou magických rituálov a istých techník bytosti z iných svetov s ktorými sú schopní nadviazať komunikáciu brať tento fakt ako ilúziu vytvorenú vyššou mocou s cieľom klamlivého pocitu dotyku sily, nebodaj smrti. Preto je veľmi dôležité postupovať dôsledne a pomaly. Po prežití mnohých životov a hľadaní odpovedí na to, ako sa dostať mimo hranice kruhových štruktúr bytia sa mnohí rozhodli, že nebudú riskovať a radšej sa pokúsia svoje vedomosti obnoviť spôsobom, ktorý môžem definovať ako náhodné stretnutie počas života alebo následujúceho života. Aby sme lepšie chápali tejto problematike, je podstatné si uvedomiť, že si zvolili cestu mimo fyzického života, ktorú si vopred dohodli s tými, ktorí ich majú viesť alebo s tými, ktorých istú dobu viedli. Tento jav vnímam ako zámenu úloh, nič viac. Každopádne je veľmi zaujímavé následne sledovať ako sa istí jedinci dokážu v istom obdobií fyzického života stretnúť, nájsť, spojiť aby si týmto spôsobom obnovili vzájomne svoje sily a nadobudli plnohodnotné obnovenie svojich daností, schopností a síl, ktoré sa väčšinou pohltia v stráte pamäti kolektívneho vedomia pri akte smrti. 

Smrť presne z tohto dôvodu zohráva veľmi kľúčovú a dôležitú úlohu pre týchto jedincov, pretože spojenie s ňou už počas života môže znamenať istú možnosť presunu pamäte do stavú uvedomelého nevedomia po stave smrti fyzického tela. Existujé mnoho teórií o tom, čo sa deje s dušou človeka po smrti a prechode do posmrtného sveta. Tento stav opisujem o niekoľko kapitol neskôr. To, čo je potrebné si uvedomiť, že počas života fyzického tela, ktoré je obsadené dušou mága alebo bytosťou z iných svetov je dôležité plnohodnotné obnovenie pôvodných síl, ktoré ako uvádzam vyššie môže mať mnoho podôb a spôsobov. Pri výskumoch so smrťou je však veľmi dôležité spomenúť aj istý pokus, ktorý som istého času praktikoval pre pozoravnie toho, že ma zaujímalo do akej miery je vôľa, sila a energetika mága schopná spolupracovať so silou smrti. Zvláštnosťou tohto pozorovania bolo, že i napriek tomu, že som bol pochovaný zaživa v rakve niekoľko stôp pod zemou a po stráte priestorovej a časovej orientácie som dospel k absolútnemu vypnutiu svojich zmyslov a myseľ nebola schopná vytvárať akékoľvek podnety na základe ktorých by dala priestor myšlienkam a telo, ktoré postihol kómatický stav, kde znížením pulsu srdca došlo k jeho zastaveniu a dýchanie ukončilo svoj cyklus zostal som v stave, kedy som cítil nekonečno v ktorom som sa rozplynul a bol som jeho súčasťou. 

Bol to stav neopísateľného pokoja, kľudu a v tom to prišlo! Na stal moment, kedy aj toto všetko zdanlivo opisované nejakou formou vnemu zaniklo. Nenacházam slová, ktorými by som dokázal opísať to, čo následovalo ale ak by som len predsa našiel nejaké slová, tak by som to opísal ako svetlo a neopísateľný pocit, keďže pocit som ani nemal niečoho, čomu hovoríme vo svete živých láska. Nebola to však láska k blížnemu ale k bytiu ako takému. Potom neskôr sa ešte odohral jeden zvláštný dej, ktorý ma prinavrátil späť do tela, testne pred momentom, keď vyberali moji pomocníci rakvu von zo zeme, a vtedy som si uvedomil, čo ma celé tie životy spája s touto čarovnou planétou Zem, s jej jadrom a kruhmi v ktorých som bádal pri ďalšom výskume.

Smrť v tom všetko zohráva nekonečnú úlohu, ktorá nie je ohraničená životom a to som predtým síce tušil ale až táto skúsenosť mi prinavrátila túto schopnosť, ktorou disponujem odveky. Faktom bolo aj to, že prinavráteným prežívania fyzického tela a jeho zmyslov som precítil inú formu síl s akými som sa dovtedy stretol. Uvedomil som si nekonečno a neohraničenú silu, ktorú som sa mnohokrát ako iní pokúšal ovládať skrze učenia, ktorých výklad som si mnohokrát prispôsoboval svojim skúsenostiam a schopnostiam a pritom som si len prekrúcal realitu vnemov vo fyzickom bytí. A to bol môj naväčší omyl, vďaka ktorému som vďačný, že som postretol na svojej duchovnej ceste tých, ktorí ma nekompromisne s trpezlivosťou viedli k poznaniam, ktoré mi dali kľúč ku skutočnej láske, láske smrti.”     

Althotas v tomto momente dočítal kapitolu osem, ktorú si náhodne vybral, aby tak zachoval nahodilú postupnosť a spôsob čítania knihy, knihy Kruhu. Donatien sa v tom čase vybaloval v komnate starého kamenného domu na predmestí Paríža, kde sa zastavil, aby odovzdal spomínanú knihu svojmu starému učiteľovi mágie.