“Ten blázon sa istotne opäť zamotal na svojich cestách s nejakou ženou. Vsadím na to jed! A ten druhý cvok si určite na mňa ani raz za 300 rokov nespomene! Blázni, blázniví! Jeden horší, ako tretí! Zabijem sa, keď som dobry? A prečo by som to robil, keď som už dávno mŕtvy? Ani len náhodou! Ani len náhodou!”, šomral si tajomný starec popod fúz, sediac pred starým kamenným domom niekde na predmestí Paríža.

“Kde som ho len dal? Kde je?”, Claude, hovoriac si a držiac sa jednou rukou svietnik troch sviec, druhou rukou prehrabával na stole medzi listinami. Po chvíli našiel to, čo hľadal. “Tu je! Mám ho, normálne som sa už obával, že ťa nenajdem. Tretí list!”. Vonku bola hlboká noc. Donatien bol na ceste do Paríža a Claude sa rozhodol, že v túto noc urobí so sebou istý experiment a prenesie sa skrz jednú techniku za hranice zrkadla. Tretí list obsahoval informáciu o neznámom bez mena, ktorý blúdi na hrane, medzi svetom živých i mŕtvych. Claude podišiel ku stene vedľa kozubu a posunutím páčky za závesom pri okne otvoril v stene tajné dvere, ktoré viedli do útrob podzemia. Pomaly schod sa zchodom spoločne si svietnikom osvetľoval tmu, ktorá klesala a stápala zároveň so svetlom. Keď zišiel do podzemia, prešiel ešte úzkou chodbou na ktorej konci boli dvere. Otvoril ich a vstúpil do kopulovitej miestnosti, ktorá by mohla pripomínať aj kryptu len s tým rozdielom, že v strede tejto zvláštnej miestnosti sa nachádzalo zrkadlo väčších rozmerov, ktoré bolo prikryté ako inak ako čiernou plachtou. 

Ohňom zo svietnika troch sviec postupne prešiel dookola miestnosti a zapálil deväť faklí. umiestnených v kovových stojanoch na kamenných stenách miestnosti. Po tomto akte odložil svietník na kamenný stôľ, ktorý bol umiestnený v zvláštnom výklenku v stene, ktorý pôsobil ako oltár. Na kamennom stole bolo niekoľko ďalších pômock, ktoré Claude evidentne používal pri jeho magických evokáciach. Zo stola zobral čierný hábit, ktorý si obliekol, potom si dal na krk jeden z troch ochranných amuletov zavesenom na šnúrke z kože. Ostatné dva amulety zostali na kamennom stole. Keď som sa bližšie pozrel na stôl, spoza Clauda, uvidel som tam dva zvyšné amulety. Na jednom z nich bol symbol, ktorý vyzeral ako had, ktorého tvar pripomínal písmeno “S”. V hornej časti mal had otvorené ustá z ktorých mu vytŕčala časť jablka a zároveň, kúsok za časťou hlavy mu telo prerážala časť šípa, ktorý smeroval, obrazne povedané, ešte cez strednú časť tela v tvare písmena S a ostrý hrot šípu končil pri jeho spodnej časti chvosta. Zaujímavé. Druhý amulet mal tvar troch diamantov, kde v každom z nich boli uvedené tri písmená L.P.D. a ten, ktorý mal Claude na sebe, ten bol kruhového tvaru v ktorého strede bol symbol ruže. Bolo to zvláštne, keď som si uvedomil, ako ho sledujem a pritom ma nemal šancu vidieť. Keď sa otočil od smerom od kamenného stola a spravil niekoľko krokov, nachádzal sa pred zrkadlom. Ja som radšej v tomto momente zmizol a prenechal slovo opäť rozprávačovi tohto príbehu. 

Claude sa venoval v tom momente pred zrkadlom príprave na zapečatenie priestoru. 

“Árun, Áchmáš, Noách, Noách Khajút Ánn… atď.”, zopakoval Claude niekoľko krát za sebou. Miestnosťou prešla veľmi zvláštna energia, ktorá na moment spôsobila mierne oslabenie svetla z horiacích faklí, ktoré po chvíli opäť nabralo na svojej prirodzenej intenzite. Claude bol už v tom momente v inom stave vedomia a bolo mu jasné bez akéhokoľvek prekvapenia, že priestor akceptoval jeho prítomnosť a úvodnou magickou formuláciou klatby zapečatil priestor. Chvíľu ešte zostal pokojne stáť  na mieste pred zahaleným zrkadlom. V miestnosti nastalo neskutočné ticho a pocit chladu pri ktorom bolo viac-menej isté, že Claude už v danej chvíli nebol v miestnosti sám i napriek tomu, že sa miestnosti stále nachádzalo zahalené zrkadlo, jeho telo a kammený stôľ s pomôckami. Claude pristúpil ku zrkadlu a ľavou rukou dal dole čiernu látku, ktorou bolo zahalené. Horiace svetlo v miestnosti sa v tom momente stlmilo. Claude pozeral do zrkadla a uvidel v ňom svoj odraz, siluetu svojej postavy zahalenej v čiernom habite ponoreného do šera sveta v miestnosti v ktorej sa nachádzal. Pravicou siahol za časť medzi rozopnutými gombíkmi hábitu a siahol do vnútorného vrecka odkiaľ vyťiahol tretí list, a začal čítať následujúce slová:

Čítam tieto slová, pretože som živý a napriek tomu nie sú moje,čítam slová, ktoré písal mŕtvy aby čítal živý na povolanie mŕtveho, a tak ako otrok slúžiaci živým povolávam ťa bezmenný a mŕtvy aby si prekročil hranicu odrazu zrkadla a prehovoril ku mne rečou živých, pretože taká je vôla moja a moja vôľa je vôlou teba, pretože ty si ten, ktorý bol na počiatku a bude i na samom konci a ja som ten kto bol, je a bude pretože vo svete mŕtvych som tebou a ty mou a svet živých sa v tomto momenta stáva otrokom, ktorý nikdy nezomre, pretože je večne živý v prekliati kliatby krve, ktorá nikdy nebola preliata v boji! Ó povstaň a prehovor ku mne… Ánn Áchmaš, Áchmáš, Khajút Noách!

Claudeov mŕtvy hlas utíchol a v zrkadle, resp. vo svojom odraze v zrkadle začal pozorovať zmeny prostredia. Zrazu začal vnímať priestor v odraze ako sa mení do priestoru, kde v diaľke uzrel na krátky moment čiernú siluetu postavy. O málu chvíľu opäť ale už o niekoľko krokov bližšie k jeho skutočnému svetu. Tajuplná postava sa akoby v preblikoch postupne blížila smerom od zadu ku Claudeovém odrazu v zrkadle, ktorý Claude pozoroval stojac pred zrkadlom. Claude si na moment zatvoril oči a po chvíli, keď ich otvoril bolo to tam. Zrazu stál a pozeral ako za ním stojí vyššia postava zahalená v plášti a obzerajúc si ho z rôznych strán, ako keď si lovec obzerá svoju budúcu korisť. Pre človeka by takýto pohľad do zrkadla znamenal viac, než istú smrť. Claude bol pokojný a čakal, pokiaľ k nemu neznámy prehovorí. 

“Kto si, že si ma povolal ty bytosť mne ukrytá identite?”, prehovoril k nemu bezmenný,

“Som ten, kto bol, je a bude.”, prehovoril Claude.

“Si len zrnko piesku v hodínach času smrti, nič viac.”, pokračoval bezmenný.

“Som ten, kto bol, je a bude.”, zopakoval Claude.

“Vidím, že máš odvahu vyvoleného ale pamätaj, že smrť neprehovára len tak k hocikomu. O čo žiadaš?”, ozval sa šepot bezmenného, ktorý sa rozliehal celou miestnosťou. 

“Potrebujem tvoju radu.”, odpovedal Claude.

“A ja tvoj život.”, dodal ten prazvláštny tvor stojjac za Claudeom.

“Pokiaľ mi správne poradíš, máš ho mať.”, odvážne prehovoril opäť Claude.

“Vidím, že smrsti sa nebojíš ale uvídime ako si poradíš so svojim životom! O čo žiadaš?”, dôrazne odpovedal bezmenný.

“Ako oslobodiť Franciu! Ako ju máme oslobotiť a prevziať silu a moc z rúk kráľa Slnka a celej kráľovskej šľachty tak, aby sme boli pritom a zostali s bratmi neviditeľní!”, predniesol Claude svoju požiadavku.

“Málo lásky v tebe cítím a viem! Blázon nikdy nemôže prevziať moc a silu stráženú mnou, to si zapamätaj! Ty to nebudeš, pretože málo miluješ!”, prehovoril temný hlas a zmizol v diaľavách odrazu v zrkadle s hlasitým smiechom s hrôzostrašnou rezonanciou pri ktorej zmizol z dohľadu ešte rýchlepšie ako keď prichádzal.

Claude zostal mierne prekvapeno pozerať do zrkadla na seba samého a síce precítil obrovskú silu a neskutočnú málosť svojej existencie toho momentu ale vnútorne si prehrával opäť posledné slova bezmenného: “Málo lásky v tebe cítím a viem! Blázon nikdy nemôže prevziať moc a silu stráženú mnou, to si zapamätaj! Ty to nebudeš, pretože málo miluješ!”. V tichosti odpečatil priestor, zahalil opäť zrkadlo čiernou látkou, odložil svoje pomôcky, zahasil horiace fakle a pobral úzkou chodbou a po schodoch smerom nahor do svojej pracovne. Zatvoril dvere do tajnej komnaty, podišiel ku pracovnému stolu na ktorom ho čakala už fľaša červeného vína. Otvoril ju, nalial si a posadil sa do kresla. Vonku bola stále noc ale Claude mal pred sebou veľmi dlhé myšlienkové pochody, pretože si uvedomil, že riešenie o ktorom si myslel, že bude vyžadovať jeho pokoru a odovzdanie sa v podobe obäty bolo nepostačujúce a s tým, evidente po rokoch príprav a učenia sa mágie nepočítal.

Starec pred kamenným domom spal na stolici, keď tu zrazu niekto na neho počas hlbokej noci prehovoril: “Althotas! Drahý Althotas, som tu! A mám pre teba to, o čo si ma požiadal!”. Starec sa prebral z veľmi zvláštného sna a pozrel so slovami na Donatiena: “Sláva ty blázon jeden! Prisnil sa mi sen v ktorom som ťa pozoroval na dne priepasti a rozhodoval si sa medzi životom a smrťou a napokon si si vybral život a múdrosť starej ženy. Raz darmo, nie si až taký blbý, ako som si nemyslel! Vitaj doma!”