Neznámy.

“On ti je prazvláštny tvor. Pri stretnutiach toho veľa nenahovoril a pritom viem, že dlhé roky bol členom nášho rádu. Postupne ako stárol, menil sa a pritom mladol. Prišiel na mnohé techniky, ktoré sú mi dodnes neuchopiteľné. Dokáže sa spojiť so svetmi, na ktoré sa podarí napojiť len veľmi málo z našich súputnikov na tejto ceste. Život v tele ho obdaril pozoruhodným tajomným šťastím, ktoré mu pomáha aj v tých najtemnejších chvíľach, keď to ani len nečaká. Dodnes úprimne neviem, či tie sily vlastne riadi alebo ony jeho, každopádne s tými silami prirodzene žije od narodenia v neuvedomelom stave. Je to veľmi špecifické, pretože ešte nikdy som sa s nikým podobným, ktorý by v takej miere ovládal isté druhy mágie nestretol a vidíš, napokon si ma našiel.”

Bola už noc. V diaľke bolo počuť ozveny zvonov a Claude pokračoval spoločne s Donatienom v rozhovore, ktorý započali počas skorého rána. Komnata v ktorej sedeli bola príjemne vyhriata teplom z kozubu, v ktorom horelo drevo a čas v tej prítomnosti bol len matnou spomienkou ich existencie. Donatien pozorne počúval príbeh o neznám mágovi, ktorého meno je tajomstvom. Ako sa vlastne dostali k tejto téme neznámeho? Claude si odpil červeného vína a pokračoval:

“Vieš, drahý Donatien. Mnohí sme počas rokov učenia skúšali a praktizovali rôzne techniky.  Mnohokrát sme čelili omylom svojich predstáv naproti skutočnostiam, ktorým sme zoči voči stáli ale on to mal predsa len v niečom iné. Počas jeho rokov, kedy sa učil a spoznával tajomstvá mágie, alchýmie a iných odborov absolutne nepôsobil svojimi schopnosťami inak ako ostatní z nás. Niekedy pôsobil skôr úplne opačným dojmom. Niektorí ho podceňovali, dokonca ho považovali za neschopného, pretože na rozdiel od neho, niektoré techniky už roky praktikovali a fungovali im.”. Donatien sa pretrel rukou po čele a vstúpil Claudeovi do monológu: “Prepáč ale nedá mi neopýtať sa ťa, že ako je možné, keď toľké roky medzi nami pôsobil, že nevieš jeho meno a kým skutočn bol alebo prečo je konkrétne on tak dôležitým, že tvoje myšlienky pohlcujú spomienky na jeho bytosť?”. Claude mierne zaostril svoj zrak, zbystrel ešte viac pozornosť a pokračoval: “Kiežby sme pochopili aspoň polovicu z jeho schopnosti čeliť životným okolnostiam a pozerať na ne s takou prirodzenosťou a nadhľadom, že dokázal vidieť situácie a okolnosti tak jasne ako málokto. Je obdarený obrovským darom jasnovidectva a zaujímavým paradoxom toho je, pozorne teraz počúvaj, že zároveň ho tento dar aj dokázal viesť životom. Predstav si to tak, že napríklad vidíš prichádzajúcu vojnu, ktorá bude nevyhnutná pre zmenu kolektívneho vedomia ľudstva a zároveň, v tom istom momente sa zmietaš v situáciach fyzického života tak, že nikto z tvojho blízkeho okolia im nerozumie. Jediný, kto v tom momente je s tebou, sú sily, ktoré ťa vedú skrz tŕnistú stonku ruže do jadra kvetu, v ktorom nachádzaš len ďalšiu cestu. Nepoznám nikoho, kto by nemal nejaký životný cieľ. Niečo, o čo sa môže oprieť alebo niekoho kto by nestál poblíž a pomáhal mu. On tak jednoducho nikdy nežil a som presvečený, že ani nežije. Blúdi svetom s jasnou mysľou a nadhľadom o ktorom ani nesnívame. Raz som počul príbeh o tom, ako hovoril, že sa mu nie len podarilo prekročiť hranice života a smrti, hmoty, priestoru a času ale dokázal vraj tento stav prirodzene obnovovať s každým narodením, pokiaľ to bolo v jeho prípade nevyhnutné a potrebné.”. Donatien bez váhania položil otázku: “Pochopil večný život?”. Claude sa pokojne nadýchol a pozrel sa na sviecu so slovami: “Nie, Donatien, nespoznal večný život, on bol , je a bude večný vždy.” Donatien sa opäť chytil slova: “Večný vždy? Veď to je úlne to isté! Začínam viac veriť tomu, že pochopil večný život!”, dodal horlivo.

“Nie!”, prehovoril Claude a hľadal vhodnejšie slová, ktorými by opísal ten podivný zjav mága. “Pokúsim sa Ti to priblížiť milý Donatien inak. Existujú techniky nekromancie, ako aj techniky na spojenie sa paralelnými svetmi a samozrejme sexuálna energia, ktorá patrí taktiež okrajovo do týchto techník, ktoré dokážú vzájomne zázraky a vďaka ním prekračujeme hranice neznámeho a čerpáme rôzne druhy energií v podobe síl z poznaní, ktorých sme nositeľmi. Jeho prípad sa vyznačuje tým, že jeho prirodzenou a istou neuvedomelosťou poznaní sa postupne prepracoval cez hrubohmotný život k sílam, ktoré v sebe mal vždy. Pozoruhodným zostáva fakt, že vieš alebo vieme si predstaviť, že momenty bežného života dokážu veľmi silne otvárať brány k neznámemu pokiaľ si v sebe dokážeme uvedomiť, bez myslenia mechanizmus, ktorý tu bol prítomný od prvopočiatku? V múdrych knihách som sa dočítal, že keď bola Zem ešte neobývanou planétou v zmysle ľudstva ako takého, tak prastarí sa tu usadili práve na základe mechanizmov tejto sily. O tom, že má Zem svoju vlastnú “dušu” predsa nemusíme viesť rozhovor, to je nám známe. To, čo je nám neznáme, a to, v čom bádame, sú práve sily, ktoré vychádzajú z jadra prírody. Preto sila živlov má obrovskú moc ale na druhej strane každý, kto sa túto moc snažil ovládnúť tak, aby ju zneužíval, neprežil. Neznámy ale žije principiálne úplne inak. Predstav si ho ako prvok, ktorý je priamo v spojení s touto silou a jej časťou. Prvok, ktorý sa ani len nezamýšla, aby pochopil agresiu prvopočiatku ukrytú v sexualnej energií a ľudského pudu rozmnožovania sa. Jemu je pradávno nad svetlo jasené, že prečo sa opakuje história ľudskej rasy a aké súvislosti vedú k častému vyhubeniu civilizácií.”. Donatien krútil hlavou. Claudova rozprava o neznámom ho začala mierne znepokojovať. Zrazu cítil, že koľko tajomstiev existuje v zmysle výuky a koľko poznatkov s spôsobe vnímania techník je mu neznámych.

Prenesme sa teraz na zámok Versailles, kde počas následujúceho dňa nahliadneme do iného deja, do príbehu o absolutizme kráľa Ľudovíta XIV, ktorý práve prijíma audienciu jedného zo svojich kráľovských špehov.

“Aké správy prinášaš na kráľovský dvor?”, opýtal sa kráľ Slnko svojho špeha. Špeh sa uklonil, pokľakol a následne prehovoril na kráľa sediaceho na tróne: “Vaša kráľovská jasnosť. Dopočul som sa o tom, že sa onehda začal pripravovať v odľahlých kútoch kráľovskej ríše prevrat, ktorým chce pospolitý ľud s buržujmi zvrhnúť Vašu excelenciu a celý kráľovský dvor.”

Kráľ Ľudovít XIV sa začal smiať a hodvábnou šatkou si popritom utieral ústa aby mu náhodou neodletela nejaká ta slina na jeho kabát, vestu alebo nohavice, ktoré siahali pod kolena a boli ozdobené čipkami. Jeho výsosť kráľ sa upokojil, zvážnel a ešte raz sa pozrel na svojho špeha. Po chvíli sa mu začali mierne, neuroticky hýbať kútiky úst, nevydržal a opäť prepadol smiechu. Keď sa situácia zopakovala niekoľko krát, špeh stále kľačujúc na zemi s vážnou tvárou len trpezlivo čakal. 

Po chvíli kráľ prehovoril:”Kto je ten, kto si trúfalo myslí, že dokáže vo Veľkej Francií v rukách kráľa Slnko, stavať sa voči mojej moci, sile a napokon vôli? Kto?!! Už teraz sú všetci mŕtvi!!! Nikto nemá v rukách takú moc a bohatstvo, ktorým som bol obdarený a s nikým, rozhodne s nikým nie som ochotný sa deliť!!! Majú právo žiť! Rozdelil som moju spoločnosť do troch stavov pre duchovných, šľachtu a dokonca som bol taký veľkorysý, že som zahrnul do toho aj mešťanov a roľníkov! Nech sú radi tam kde sú! Dobre môj verný, môžeš opustiť kráľovský sál!”, ukončil svoj kráľ slovami svoj prejav. Posol sa opäť uklonil a potichu sa vytratil z kráľovskej sály zámku Versaillis.

“Aká je sila skutočnej moci?”. Položil Donatien otázku na Clauda. 

“Skutočná moc neexistuje.”, prehovoril Claude. Donatien sa zamyslel a pokrútil hlavou so slovami: “Úprímne, drahý Claude ja sa pri tomto rozhovore strácam v poznaní. Mnohokrát sme skúšali rôznými technikami prinavrátiť na Zem sily aby sme udržali a obnovili rovnováhu moci. História vypovedá, že sa nám to aj podarilo. Dnes čelíme opäť silám, kedy Francúzky ľud potrebuje nevyhnutnú zmenu, ktorej musí predchádzať pád kráľa. História nás zároveň učí, že moc ľudí sa napriek pádom vždy časom navráti a väčšinou neprináša zmenu v podobe mieru, rovnováhy na tisíce rokov, skôr naopak, vždy prichádzajú s ňou nové konflikty, zmeny hraníc krajín a deľba moci, ktorá je skôr autokratická ako demokratická. Chcem len pochopiť, drahý priateľu, v čom tkvie táto moc a prečo sa neustále opakuje ten istý kolobeh, ktorého sme súčasťou?”

Claude sa postavil, podišiel ku kozubu a priložil polienko dreva do pahreby. Otočil sa, podišiel okolo sediaceho Donatiena, smerom ku otovrenému oknu komnaty. Pozeral von do šera noci a zvažoval, ako odpovie priateľovi na položenú otázku. Pociťoval vnútorny diálog pri ktorom hľadal sám v sebe vhodnú reakciu, ktorou by dráheho priateľa uspokojil očakávanou odpoveďou. Donatien pozoroval zamysleného Claudea a premýšľal nad tým, čo mu ide hlavou. Claude sa vrátil a usadil sa pohodlne do kresla, dolial hosťovi víno a pokračoval v tichosti ďalej vo svojom vnútornom monológu. V pracovni nastalo ticho. Z kozubu sa ozývalo praskajúce drevo, ktoré pohltili plamene, takmer utíchajúceho ohňa v pahrebe.